Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Eleonóra Sándor: Zmena režimu Madarskymi očami
30 Eleonóra Sándor Autorka tejto štúdie sa ani vo všeobecnosti nestotožňuje s týmito názormi, pričom pre potreby tejto práce bolo časové ohraničenie skúmaného obdobia nevyhnutné aj z praktických dôvodov. Začiatok spoločensko-politických zmien v Československu (na Slovensku) môžeme jednoducho určiť dňom 17. novembra 1989. Prvé slobodné voľby v júni roku 1990 nepredstavujú zavŕšenie demokratizačného procesu, ale istý zlomový moment predstavujú určite. Na čelo krajiny sa dostalo zo všetkých hľadísk legitímne vedenie, ktoré však už mohlo budovať na kľúčových zákonoch, ktoré prijal „revolučný“ parlament. Tým sa skončila úloha revolučných hnutí, ktoré sa opierali len o podporu ľudových más na mítingoch (i ked tá podpora bola jednoznačná). Napokon, možno nie je celkom zbytočné pripomenúť, že jednou z najľahších úloh po 17. novembri 1989 bolo zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, zakotvenej v ústave. Nedostatok všetkého tovaru, nedostatok devízových prostriedkov, väzenské vzbury, výpadky vo výrobe, príprava dôležitých zákonov, príprava prechodu na trhové hospodárstvo, to sú len niektoré z množstva problémov a úloh, ktoré museli vlády riešiť rýchlo a pod obrovským tlakom. Ak menšinové požiadavky, ktoré sa z pohľadu mnohých Slovákov zjavili nečakane, ale zato veľmi razantne, zasadíme do tohto celkového obrazu, možno lepšie porozumieme tomu, prečo boli reakcie často nechápavé, mnohokrát podráždené, či jednoznačne odmietavé. 2. MAĎARSKÉ OPOZIČNÉ SKUPINY NA SLOVENSKU V OSEMDESIATYCH ROKOCH Politickí analytici sa zhodujú v tom, že na Slovensku (v rámci vtedajšieho Československa) demokratický disent podobný tomu, aký pracoval v Čechách, v Poľsku či v Maďarsku, pre odlišný, „ohľaduplnejší“ charakter normalizácie takmer neexistoval.1 Táto, takmer paušálne prijímaná téza však pri aplikácii na osemdesiate roky, najmä na ich druhú polovicu, celkom neobstojí. Je pravda, že k najznámejšej československej disidentskej organizácii - Charte 77 (dalej len Charta), sa pridalo len málo Slovákov. To však neznamená, že opozícia voči režimu úplne absentovala: redaktori-vydavatelia slovenských samizdatových časopisov síce vo väčšine prípadov nepatrili k signatárom Charty, ich „opozičnosť“ však napriek tomu nemožno spochybňovať. Aj na Slovensku pracovali autori vyhostení zo sféry oficiálne „posväteného“ umenia.2 Taktiež nemožno nechať bez povšimnutia činnosť „podzemnej cirkvi“ a celkovo silnej katolíckej opozície.’ Napokon sa aj v prostredí maďarskej menšiny na Slovensku zorganizoval disent, ktorý sa do konca osemdesiatych rokov obmedzoval najmä na odhaľovanie prípadov diskriminácie proti menšinám a na protesty proti opatreniam, ktoré túto diskrimináciu zakladali.4 Dôkladné zdokumentovanie a zmapovanie všetkých súvislostí disidentskej a polodisidentskej činnosti maďarskej menšiny sa ešte neuskutočnilo. Fakty o ťažkostiach výskumu začiatočnej fázy prechodu k demokracii, ktoré boli spomenuté v úvodných poznámkach, sú pre toto obdobie platné vo zvýšenej miere. Po roku 1989 zostali ešte dlhé roky v platnosti opatrenia, ktoré značne obmedzovali výskum archívnych materiálov z nedávnej minulosti, takže o protimadarskej činnosti bezpečnostných orgánov vieme len málo.5 Aj zaznamenávanie spomienok osôb, ktoré možno kvalifikovať ako opozičné, je ešte len v začiatkoch (o verifikácii nimi uvedených údajov ani nehovoriac). Výnimku tvorí len Miklós Duray, ktorý vo viacerých svojich knihách pomerne podrobne opisuje históriu Výboru na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu (Csehszlovákiai Magyar Kisebbség Jogvédő Bizottsága).6 Keďže tieto zväzky vyšli pred rokom 1989, Duray v nich dodržiava pravidlá disidentskej etiky, a tak píše predovšetkým o svojej role, iné osoby spomína len v takých súvislostiach, ktoré boli vte-
