Tóth Károly - Végh László (szerk.): Emlékkönyv Arany A. László tiszteletére (Somorja, 2007)
Mutatók
ZHRNUTIE Rožňavy a produktov vyrábaných v zlievárni Andrássyovcov v Drnave, nahrali svojrázny dialekt baníkov z Čučmy na magnetofónovú pásku, atď. Potom, čo ukončil tú „najšpinavejšiu robotu”, začiatkom roku 1958 musel opustiť múzeum a presťahoval sa do Bratislavy, kde sa umiestnil ako skartovač v archíve Dočasnej národnej správy. Neskoršie nastúpil ako skladník, potom ako obsluhovač čerpadla do bratislavského podniku Vodné zdroje. Od roku 1963 sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil v dôsledku ťažkých následkov z obdobia, ktoré trávil v pracovných táboroch. Začiatkom roku 1964 sa vzdal práce v Bratislave a vrátil sa k starým a chorým rodičom do Rožňavy. Ani vtedy sa však ešte nezriekol možnosti, aby sa vrátil k vedeckej kariére, v čom mu chceli pomáhať aj jeho nevlastný brat František Zagiba, ktorý čoraz úspešnejšie budoval svoju vedeckú kariéru vo Viedni a Lajos Turczel bratislavský pedagóg a literárny historik. Turczel a Zagiba, respektíve Péter Király budapeštiansky jazykovedec boli hlavnými iniciátormi, aby sa Arany nejakým spôsobom vrátil na bratislavskú univerzitu. V záujme toho na prelome roku 1964-65 všetci traja rokovali s jazykovedcom Šimonom Ondrušom, avšak bez úspechu. Z plánu zakotviť sa v Bratislave nakoniec nič neostalo (podlá Ondruša plán zmarili príslušné úrady). Takým istým výsledkom skončil pokus o jeho rehabilitáciu, ktorú chceli doručiť generálnemu prokurátorovi prostredníctvom Gyulu Lőrincza, vtedajšieho predsedu Csemadoku a člena ÚV KSČ. Žiadosť odovzdal Turczel Lőrinczovi, ale nie je nám známe, či to on postúpil ďalej, alebo len strčil do zásuvky. Napriek týmto neúspechom a zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu od polovice šesťdesiatych rokov sa znovu spustil do aktívnej jazykovednej činnosti. Najprv vyjadril svoj fenologický postoj v jednom článku v súvislosti s jazykovou teóriou známeho ruského fonológa, Trubetzkoya, potom sa zaoberal s analýzou najnovších publikácií Jakobsona, respektíve so systémom pramadarského jazyka. Taktiež mal v plánoch spracovanie nárečia okolia Rožňavy z historického hladiska, ale okolnosti mu nedovolili, aby túto prácu dokončil. V auguste roku 1966 prednášal na debrecínskom jazykovednom kongrese o otázkach pramaďarčiny a následne vo Viedni na fenologickej konferencii mal prednášku s názvom Axiomatische Probleme der Phonologie. Pomocou F. Zagibu skontaktoval Arany riaditeľa Ugrofínskeho seminára hamburgskej univerzity, známeho odborníka pre altaistiku Gyulu Décsyho, ktorého poznal ešte zo študentských rokov v Bratislave. Jeho prostredníctvom Arany vstúpil do Spoločnosti uralskoaltajskej, čo umožnilo pre neho ďalšiu publikačnú činnosť. Za pomoci Décsyho znovu publikovali jeho šhídiu z vojnového obdobia o fonolgickom systéme nárečia v Kolíňanoch, tentoraz v Bloomingtoné, s anglickým názvom, ale nezmeneným maďarským textom. Kým jeho vedecká činnosť napredovala, jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršil, aj napriek stálemu bratislavskému liečeniu počas roku 1967. Podľa chorobopisu vystaveného jeho ošetrujúcim lekárom Dr. Ló'rinczom 4. októbra 1967, už sa nedokázal ani posadiť bez pomoci, jeho váha klesla na 51 kg. Jeho organizmus už nedokázal ďalej bojovať s ťažkou chorobou a zomrel dňa 13. októbra 1967, v 58. roku svojho života. Na niekoľkých stranách takéhoto štúdia - nech už je akákoľvek bohatá na fakty - nemôže poskytnúť reálny obraz o tom, akým človekom bol Arany v skutočnosti. Hlavnou charakteristickou vlastnosťou Aranya bola jeho oddanosť vede. Vďaka tomu sa dostal už ako mladý medzi popredných predstaviteľov slovenskej jazykovedy. Je pozoruhodné tiež, že 553
