Tóth Károly - Végh László (szerk.): Emlékkönyv Arany A. László tiszteletére (Somorja, 2007)
Mutatók
ZHRNUTIE Arany strávil prvé tri roky v leopoldovskej väznici, kde bol jeho spoluväzňom medzi inými aj János Esterházy, potom, na začiatku roka 1953 ho na jeden mesiac premiestnili do iľavskej väznice. Odtial sa dostal do Jakubčovíc na severnú Moravu, a následne do Rtyne v Podkrkonoší neďaleko Hradci Kráľovej do pracovného tábora. V tunajšej bani zvanej Tmavý dúl vládli mimoriadne ťažké pracovné podmienky aj v porovnaní s ostatnými československými lágermi. Podľa spomienok väzeňská stráž sa tak obávala tunajších podmienok, že ani nemala odvahu vspustiť sa do uheľnej a uránovej bane nachádzajúcej sa v takmer B00 metrovej hĺbke pod zemou. László A. Arany už tu pracoval vyše mesiac, keď ho zasypal zával. Kvôli ťažkým zraneniam ho odviezli do nemocnice v Hradci Kráľovej, kde bol tri mesiace liečený. Nehoda však ponechala na jeho tele trvalé následky, preto Aranya vyhlásili za zdravotne ťažko postihnutého invalida. Hoci na základe Vyhlášky z roku 1951 bolo možné takýchto väzňov zapriahnu! iba do ľahších prác, Aranya však po ukončení jeho liečenia premiestnili do jáchymovskej uránovej bane, ktorá bola jedným z československých lágrov s najhoršou povesťou. Arany sa dostal do lágru s názvom Marianka, ktorý bol postavený vedia štôlňe Eva, kde mu pridelili prácu na povrchu: musel rozdelovať vyťaženú rudu. Hoci bola táto práca ľahšia, ako robota v hĺbke bane, ale bola o to nebezpečnejšia, veď sa musel neustále zdržiavať v smolnom prachu vystavený rádioaktívnemu žiareniu. Navyše pre väzňov nezabezpečili žiadnu ochranu proti žiareniu, zdravotná starostlivosť bola dokonca nulová. Niet sa čo čudovať, keď za takýchto podmienok sa Aranyov aj tak zlý zdravotný stav ďalej zhoršil, a po jeho vyslobodení sa mu v tele objavil ťažký nádor. Po rokoch v pracovnom tábore ho vyslobodila prezidentova amnestia 9. mája 1955 a 12. mája 1955 mu doručili list o pridelení amnestie. Po vyslobodení sa usadil v Rožňave, kde pomocou jeho starých známych ho dňom 1. júla 1955 poverili organizačnými prácami mestského archívu a oživením okresného múzea. Mestskému vedeniu návrat Aranya v podstate prišiel vhod, veď po roku 1945 muselo krajinu opustiť viacero známych intelektuálov, ako napr. Kálmán Tichy, a v Rožňave chýbal odborník, ktorý by náležitým spôsobom zvládol tieto úlohy. Ale poverenie bolo dôležité aj pre Aranya, veď mu nielenže zabezpečil živobytie, ale vytváral možnosť návratu do verejného a vedeckého života, hoci nie presne v tej oblasti, kde predtým pôsobil. Od jesene 1955 teda Arany plnil súčasne dve úlohy: usporiadal materiál archívu a pripravoval znovuotvorenie múzea. Medzitým založil samostatné banské oddelenie mestského archívu; získal stovky hodnotných historických prameňov pre archív a spracoval takmer všetky pramene stredovekých dejín Rožňavy. Plánoval napísať aj históriu mesta, ale táto práca ostala nedokončená. V súvislosti s riadením Okresného múzea si pre seba vytýčil ako najdôležitejšiu úlohu rekonštrukciu budovy a jej prestavbu pre ciele múzea. Súčasne začal inventarizáciu ako aj doplnenie zbierky. Arany však neoživoval iba múzeum, ako pevnú inštitúciu vo vlastných priestoroch, ale snažil sa aj o obnovu živej občianskej aktivity na podporu múzea spred rokom 1945. V záujme toho založil pri múzeu Vlastivedný krúžok s viac ako 100 členmi, hlavným cielom ktorého bola podpora odbornej činnosti múzea. Počas dvojročného obdobia, kým bol Arany vo funkcii riaditeľa, múzeum dosiahlo významné odborné úspechy: zrekonštruovali a otvorili pre verejnosť mauzóleum rodiny Andrássyovcov v Krásnej hôrke, začali sa archeologické práce v stredovekej časti bane Csengő, zahájili sa záchranné práce zanedbaných liatinových pamiatok cintorínov z okolia 552
