Simon Attila: Telepesek és telepes falvak Dél-Szlovákiában a két világháború között - Nostra Tempora 15. (Somorja, 2009)
Mutatók
282 Zhrnutie maďarskými grófmi do hôr. Filozofia a plány kolonizácie boli sformulované rôznymi orgánmi Československej národnej rady, resp. Štátneho pozemkového úradu, pričom J. Brandejs nevylučoval, že počet kolonizujúcich rodín na Južnom Slovensku môže dosiahnuť až 20 tisíc, dokonca Ivan Daxner - značne ďaleko od reality - predpokladal usídlenie hoci aj 100 tisíc rodín. Štvrtá kapitola monografie predstavuje počiatočné štádium usídľovania, pričom sa osobitne venuje procesu tzv. štátnej a súkromnej kolonizácie. Pri popise štátnej kolonizácie osobitne rozoberá tzv. legionárske usídľovanie, cieľom ktorého bolo, aby do pohraničných oblastí obývaných Maďarmi boli prisťahované k republike lojálne zložky už absolvujúce vojenčinu, ktoré by sa v prípade potreby ujali aj obrany hraníc. Práca kladie osobitný dôraz na popis súkromnej kolonizácie, ktorej sa doterajšia odborná literatúra venuje len marginálne. Táto forma, podľa názoru autora, predstavovala organickú súčasť kolonizácie a nebola nezávislá od zámerov a činnosti Štátneho pozemkového úradu. Je síce pravdou, že súkromní kolonisti si kupovali pozemky bezprostredne od veľkostatkárov, ale kúpa prebiehala so súhlasom Štátneho pozemkového úradu a často z jeho iniciatívy. Významnými účastníkmi súkromnej kolonizácie boli kolonizátori ako napríklad Slovenská liga alebo kolonizačné družstvo Ivana Daxnera, pre ktorého kolonizácia znamenala nielen národný program, ale aj prosperujúcu formu podnikania. Napriek 66 kolóniám a približne 1600 rodinám usídleným v prvých troch rokoch usídľovania, proces kolonizácie narazil na početné ťažkosti, príčinu ktorých slovenská politika videla najmä v centralizovanej štruktúre Štátneho pozemkového úradu. Čiastočne táto kritika vyvolala založenie bratislavského Kolonizačného referátu, ktorý riadil druhú a zároveň aj prekvitajúcu etapu kolonizácie. V tejto etape, ktorou sa zaoberá piata kapitola, súkromná kolonizácia už zohrávala menšiu úlohu ako v predchádzajúcej. V tejto etape popri Žitnom ostrove sa začala kolonizácia aj Medzibodrožia, regiónu medzi Komárnom a Štúrovom, resp. oblasti medzi Novými Zámkami a Nitrou. V šiestej kapitole knihy sa dočítame o praxi usídľovania kolonistov, o finančnom pozadí kolonizácie, o hospodárení usadlíkov, resp. o školách založených v kolóniách. V ďalšej časti sa rozoberajú politické diskusie rozvírené kolonizáciu. Kým medzi českými a slovenskými politikmi boli zdrojom sporov kompetencie súvisiace s výkonom kolonizácie, politika Maďarov žijúcich na Slovensku napádala samotný princíp kolonizácie a dožadovala sa - márne - toho, aby sa v oblastiach obývaných Maďarmi dostávali k pôde len Maďari. Siedma kapitola monografie stanovuje konečnú bilanciu kolonizácie, pričom z viacerých pohľadov prehodnocuje konštatovania odbornej literatúry z predchádzajúcich období. Zásadným rozdielom je to, že oproti 2 tisícom rodín kolonistov odhadovaných doterajšou odbornou literatúrou, autor uvádza počet 3 300 rodín usídlených v rámci kolonizácie na Južnom Slovensku, ktoré takto nadobudli spolu viac ako 45 tisíc hektárov pôdy. Územné rozloženie kolonizácie nebolo rovnomerné. Najhustejšie boli usídlené Horný Žitný Ostrov, okolie Komárna, resp. jednotlivé oblasti Novohradu a Gemera, kým v Honte bolo vytvorených len niekoľko menších súkromných kolónií, a v okolí Rožňavy nedošlo ku kolonizácii vôbec. Pri pátraní po príčinách kolonizácie autor vyvracia názor ukotvený v slovenskej odbornej literatúre, podľa ktorej kolonizáciu mal zapríčiniť predovšetkým nedostatok pôdy v severných regiónoch Slovenska, čiže v tomto procese mali zavážiť predovšetkým sociálne a ekonomické príčiny. Tomuto však protirečí aj usídľovanie moravských kolonis
