Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

Podunajského múzea v Komárne). To, aký názov používajú miestni obyvatelia, tiež nie je pre nás smerodajné, veď vo všeobecnosti, bez ohľadu na charakter ho nazývajú regionálny dom (maď. tájház), ešte častejšie obecné múzeum (maď. falumúzeum), alebo jednoducho len múzeum. Kvôli prehľadnosti navrhujem rozlišovanie troch kategórií:

1. Dom ľudového bývania ( tájház’): výstava zriadená v pamiatkovej budove, ktorá v mieste reprezentuje bytovú kultúru danej lokality, regiónu.

2. Národopisná výstava (héprajzi kiállítás’)-' národopisno-vlastivedná výstava nie v pamiatkovej budove, ktorá na základe určitej koncepcie predstavuje osobitosť danej lokality, užšieho či širšieho regiónu (napr. kováčska dielňa, prezentovanie miestnych remesiel, ale môže to byť aj interiér izby, ak nie je zariadená v pôvodnom prostredí, v roľníckom dome).

3. Národopisná zbierka (héprajzi gyűjtemény’): nahromadenie národopisných predmetov bez akejkoľvek koncepcie, prípadne len vo voľnom zoskupení, ktoré sú (aj keď len obmedzene) prístupné i verejnosti. Sem radím národopisný materiál rôznych pamätných izieb, „kútiky” tradícií v niektorých školách a pod.

Teraz sa v hrubých rysoch pozrime na dejiny maďarských vidieckych národopisných zbierok, výstav a domov ľudového bývania na Slovensku. Na začiatku šesťdesiatych rokov usporiadala Irma Lipcsey dve národopisné výstavy v Jelenei, ktoré však pre priestorové problémy trvali len krátko. Dva týždne trvala aj výstava, ktorú v roku 1969 usporiadal Gyula Csuka v Čifároch. Po nej, ešte v tom istom roku bola v Kamenine otvorená výstava, predstavujúca ľudovú kultúru šiestich obcí dolného Pohronia, ktoré spoločne charakterizuje krátka sukňa ženského kroja (‘kurtaszoknyás hatfalu’). Podľa mojich vedomostí, prvú stálu maďarskú národopisnú výstavu otvorili v Ladiciach, tiež v roku 1969. Zbierka, ktorá je výsledkom práce Márie Jókaiovej, reprezentuje predovšetkým ľudovú kultúru Podzoboria a južnejšej maďarskej oblasti: predovšetkým kroje, úžitkové predmety, ľudové umenie (Kosa 1971). 0 rok neskôr bola v Kolíňanoch otvorená národopisná výstava, ktorá s menšími prestávkami existuje dodnes. V tej istej dobe vznikla aj v Plášťovciach bohatá zbierka (obsahujúca najmä krojový materiál, keramiku, úžitkové predmety). V roku 1972 usporiadal v Gbelciach miestny Csemadok, predovšetkým zásluhou Sándora Gedaiho, veľkolepú národopisnú výstavu v priestoroch základnej školy (Gedai 1981). V roku 1975 sa zdalo, že táto zbierka bude trvalo umiestnená v starej budove miestneho národného výboru, ale kvôli nedbalosti vedenia obce nakoniec postupne vyšla nazmar. V tejto dobe však už s veľkým zanietením zakladali po celej krajine rôzne ľudové domy, národopisné výstavy. Vtedy boli otvorené ľudové domy aj v Martovciach a v Hroboňove (Liszka 1985). Popri iniciatívach v Okoči, Mužli a Štvrtku na Ostrove treba spomenúť vznik národopisnej zbierky v Bušinciach, ktorá bola prvýkrát sprístupnená verejnosti v roku 1975. Na Žitnom ostrove boli v roku 1976 otvorené dve stále národopisné výstavy (Vrakúň, Šamorľn), o rok neskôr odovzdali v Žiranoch národopisnú výstavu, ktorú možno klasifikovať aj

85