Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku
koľkých vybraných príkladoch (podrobnejšie prezentovanie tejto témy viď: Liszka 1990a, 54-57). Najvyššiu úroveň v časopise majú národopisné práce, pochádzajúce z pera Jánosa Mangu. Autor robil národopisné výskumy na Žitnom ostrove, Matúšovej zemi, Podzoborľ a v Poiplľ, teda aj konkrétne údaje vo svojich článkoch uvádza väčšinou z týchto regiónov. Jeho práce sú prevažne populárnovedecko-informatľvneho charakteru. V jednej svojej štúdii po krátkom prehľade histórie výskumu, podáva výber z materiálu ľudovej slovesnosti, ktorú zbieral v rokoch 1934-36 v Poiplľ a na Žitnom ostrove (Manga 1936). Jeho práca podáva stručnú charakteristiku ľudovej hudby skúmanej oblasti, čo doplnil ukážkami pôvodnej ľudovej slovesnosti. Protirečením tejto práce je, že (zrejme z technických dôvodov) neuvádza noty. Vo svojej štúdii o ľudových hudobných nástrojoch (Manga 1937) podáva najprv všeobecný prehľad o ich historickom vývoji, potom sa zaoberá konkrétnym miestnym materiálom (roh pastierov svíň, fujara, gajdy, citara) na základe svojich vlastných výskumov. Obraz o výskyte týchto štyroch nástrojov v maďarských oblastiach Slovenska je pravda medzerovitý, veď autor nemohol vlastnými výskumami zistiť pomery v celej jazykovej oblasti (z východného Slovenska napríklad neuvádza žiadne údaje). Na stránkach dobových týždenníkov a časopisov sa často stretávame aj s článkami Antala Khľna. Z prác, publikovaných v časopise Magyar írás je najdôležitejšia tá, ktorá sa zaoberá ryžovanľm zlata. V tejto popisnej práci pramennej hodnoty ešte neurobil takú chybu, aby na základe lokálnych údajov vyvodzoval smelé, všeobecne platné závery. Podrobne opisuje pracovné postupy ryžovania zlata na Dunaji, ako aj prenosný prístrešok ryžovačov zlata, ‘sellenc’ (Khín 1934). Jeho ďalšie články patria do tematického okruhu ľudovej viery a ľudových zvykov. Okrem publikovania konkrétnych údajov (čo aj dnes robí tieto práce použiteľnými!) sa často zaplietal do vysvetľovania kultúrnohistorických súvislostí, čím - úplne sa odkloniac od vlastnej témy (navyše často zlým smerom!) - ich neobjasní, ale skôr zamotá. Kálmán Tichy podľa našich dnešných vedomostí prvý pozdvihol hlas v záujme započatia národopisných výskumov. Základným motívom jeho prác, publikovaných v časopise Magyar írás a v iných periodikách (napr. Új Élet, Magyar Minerva), je rozbor estetických hodnôt ľudovoumeleckých výtvorov, neustála úzkostlivá pozornosť, venovaná zanikajúcim dielam ľudového umenia. Jeho štýl je lyrický, pokúša sa vplývať skôr na city čitateľa, čo zrejme súvisí aj s jeho literárnymi ambíciami. V jednom svojom článku podáva prehľad o doterajších sporadických výskumoch a vytyčuje aj budúce úlohy (Tichy 1932). Nadhodil veľa životaschopných nápadov (napr. otázku odbornej tlače, ochrany pamiatok ľudového umenia, potreby založenia maďarského národopisného múzea na Slovensku a pod.), ale mal aj sporné predstavy (napr. „turistický ruch” obcí, vyznačujúcich sa pozoruhodným ľudovým umením, chcel podporiť povznesením domáckeho ľudovoumeleckého remesla). Pramennú hodnotu má jeho neobvykle vecným tónom písaná práca o pastierskom umení v Gemeri, v ktorej podáva detailný, presný opis jednotlivých výzdobných techník (napr. vylievanie olovom). Často cituje svojich informátorov, čo len zvyšuje hodnotu jeho štúdie (Tichy 1936). Veľká škoda, že ju nedoplnil 71
