Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

svätého Juraja už zhrnul podmienky takto: „Úlohou pútnikov bolo oboznamovať s ideami skautingu, propagovanie rozprávania rozprávok, šírenie dobrých kníh a časopisov pre mládež, učenie hier a piesní a skúmanie maďarského ľudu”. Ako výsledok letnej práce publikoval Edgár Balogh svoje „zážitky", čo je dôkazom toho, že títo putujúci študenti čiastočne prekročili náhľad Kálmána Tichyho, ktorý nabádal výlučne na zbieranie predmetov ľudového dekoratívneho umenia. Títo študenti, aspoň skupina Edgára Balogha, chápali vtedy pojem ľudovej kultúry už o niečo kompexnejšie, veď v ich referátoch sa popri nadšení pre ľudové dekoratívne umenie môžeme dočítať aj o ľudových zvykoch, dedinských prezývkach, spevoch obecných hlásnikov.

Vo štvrtom odseku letnej výzvy z roku 1927, vyjadrenej v piatich bodoch, Krúžok svätého Juraja už jednoznačne kladie za úlohu skúmanie ľudovej kultúry: „...robia záznamy o duchovných pokladoch maďarského ľudu a zvečnia pamiatky ľudového umenia” (A Mi Lapunk 1927, 118). Kým v lete roku 1926 bola v programe vandrujúcich študentov len návšteva maďarských dedín na juhozápadnom Slovensku, v nasledujúcom lete „pochodili všetky Maďarmi obývané oblasti [Slovenska - pozn. prekl.] (...) 27 chlapcov putovalo v štyroch skupinách a dohromady v 38 dedinách zhromaždilo okolo seba deti na spev, hry a rozprávky” - môžeme sa dočítať v správe v A Mi Lapunk, kde nájdeme aj odkazy na zber ľudových detských hier, ľudových piesní, rozprávok, zvykov, ako aj na kresbou zvečnené motívy ľudového umenia. Pri práci sa cibrí metóda - študenti aj cez toto leto získali bohaté skúsenosti, v článku nabádajú na ich budúce zúročenie. Uznávajú napríklad, že zber ľudových piesní môže byť plnohodnotný len vtedy, ak notami zaznamenajú aj ich melódiu. Nie je v tom, pravda, nič prevratného, veď odborná veda to „uznala” už dávno, ide len o to, že študenti, odkázaní prevažne na vlastný um a dôvtip, museli v podstate mnoho vecí znovu objaviť, a to aj vtedy, ak na ich (najmä neskorších) prácach, plánoch cítit sem-tam pomáhajúce rady budapeštianskych odborníkov. Prídu i na to, že počas takýchto krátkych putovaní nemožno uskutočniť plnohodnotnú výskumnú prácu. Hoci považujú za dôležité vzbudiť záujem o ľudovú kultúru, nevzdávajú sa ani nádeje na dôkladnejšiu výskumnú činnosť.

„Dôležitý význam potuliek je v tom, že zistia miesta, kde obzvlášť silno žije ľudová kultúra. Objavil sa aj plán, že v budúcich rokoch sa vydajú na cestu aj výskumné skupiny, ktoré sa nezúčastnia na putovaní študentov, ale pôjdu na dlhší čas priamo na tie miesta, ktoré sú z národopisného hľadiska obzvlášť pozoruhodné. Jedna takáto výskumná skupina by pozostávala z troch študentov: jeden by zvečnil kresbou osobitosti ľudového výtvarného umenia, druhý by s vyhovujúcou národopisnou pripravenosťou skúmal ľudový život, tretí by robil notové záznamy melódií.”

[A Mi Lapunk 1927, 155)

Tieto „objavy" sú poučné aj z toho hľadiska, že môžeme sledovať, ako stúpa výskumná náročnosť, odborná pripravenosť študentov, čo neskôr - ako sme videli vyššie! - viedlo k vypracovaniu výskumného programu, ktorý bol na úrov-62