Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

Vzniknuté nové stále múzeum prvýkrát otvorilo brány (v dvoch miestnostiach) pred širokou verejnosťou na Veľkú noc roku 1936. Neskôr dostalo miestnosti na poschodí hotela Zlatý lev, kde boli zbierky uložené nasledovne: v troch miestnostiach sa nachádzal archeologický materiál (tu pracoval v tej dobe Béla Szőke, neskorší vynikajúci odborník na obdobie sťahovania národov, mimochodom táto obrovská zbierka je jeho zásluhou - viď: Točík 1983), kým v ostatných dvoch bola uložená historická a národopisná zbierka. Poskytovala ukážku z bohatého ľudového umenia okolia. Bola tu vystavená zbierka keramiky, potrieb pre domácnosť, drevorezieb, pastierskych palíc a valašiek atď. To bolo potom aj konečné umiestnenie Novozámockého mestského múzea, veď hotel Zlatý lev, ktorý múzeu poskytol domov, bol na jar roku 1945 zničený pri bombovom útoku, čo prakticky znamenalo zánik celej zbierky.

V úvode tejto kapitoly som už poukázal na to, odvolávajúc sa na Viktora Szombathyho, že v sledovanom období boli na Maďarmi obývaných územiach Slovenska aj „obecné múzeá”. Szombathy uvádza tri takéto, v Tvrdošovciach, Dubníku a Hronovciach. Podrobnosti o nich síce neuvádza, ale o prvom z nich si na základe článku v týždenníku Érsekújvár és Vidéke môžeme utvoriť presnejší obraz. Z neho sa dozvedáme, že okrem archeologických nálezov, objavených v chotári obce „dostal sa sem na úschovu aj jeden kus z pestrého tvrdošovského ľudového odevu, nezábudkami a korálkami zdobený čepiec, niekoľko starých džbánov a čutor” (23.8.1936). Múzeum založil Tivadar Vilcsek, notár obce. O ďalších dvoch „obecných múzeách”, žiaľ, nemáme konkrétne údaje a môžeme sa len domnievať, že v Hronovciach možno spomenutú zbierku dať do súvislosti s činnosťou Lászlóa Dudich, učiteľa a národopisného zberateľa (viď: Fehérváry 1989, 65).

Podotýkam, že Matica slovenská v záujme súpisu historických pamiatok na Slovensku vydala v roku 1924 dotazník, ktorý rozoslala po celej krajine (najmä do škôl, úradov). Z nich vieme, že aj vo Svodíne bola v tej dobe v škole jedna miestna zbierka, ktorá však obsahovala v prvom rade archeologický a historický materiál (Šarluška 1986, 210).

Doteraz bola reč o vidieckych múzeách, o ich buď neisto sa potkýnajúcej, pričupenej alebo nadšeným zanietením poznamenanej činnosti. Centrálna inštitúcia múzejného charakteru pre výskum minulosti, kultúry Maďarov na Slovensku nevznikla, predsa je však sa potrebné zmieniť o už spomenutej iniciatíve, ktorá sa viaže k menu Kálmána Tichyho. Horlivý zberateľ ľudového umenia podal na Masarykovu akadémiu návrh, v ktorom vypracoval aj plán na zriadenie Múzea maďarskej kultúry na Slovensku. Akadémia síce finančne podporovala Tichyho vlastné výskumy ľudového umenia, dokonca plánovala aj zahájenie rozsiahlejšieho národopisného výskumu a zberu pamiatok ľudového umenia začiatkom roku 1933, ale kvôli finančným problémom sa táto rozsiahla výskumná práca nemohla rozvinúť, a tak sa vlastne nerealizovalo ani plánované múzeum (Turczel 1967, 143).

Hodnotiac vývoj maďarskej muzeológie na Slovensku v období medzi dvomi svetovými vojnami môžeme konštatovať, že ho charakterizovala jednak stagná-58