Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VI. Historické členenie populárnej kultúry 20. storočia

sa odsťahovali. Z územia Matúšovej zeme máme údaje o hromadných oslavách 50- a 60-ročných jubilantov. Tento zvyk vznikol v 70. rokoch 20. storočia (jeho paralely sú známe aj z rakúskeho Burgenlandu, Vojvodiny a Sedmohradska, kým v Maďarsku podobná tradícia neexistovala), ale po zmene politického systému sa aj na Slovensku vytratil (Nagy 1994; Nagy 1999). Od roku 1989 sa vyvíja iný zvyk: kým za čias bývalého Československa sa príliš nesmelo otvorene hovoriť o osude obyvateľov Slovenska deportovaných do Maďarska, po roku 1989 toto tabu zaniklo. Vo viacerých obciach boli odhalené pomníky či pamätné tabule ako memento deportácií a presídľovania a na niekoľkých miestach (Kolárovo, Kunova Teplica, Dvory nad Žitavou atď.) sa organizujú aj stretnutia presídlencov.

Už dnes možno pozorovať hmatateľný vplyv otvorenia hraníc po roku 1989, možnosti cestovať do zahraničia, prílevu zahraničného tovaru na transformáciu obcí. Čo sa týka pestovaných rastlín, závratnou rýchlosťou sa rozširuje okrasná rastlina charakteristická pre rakúsko-bavorský vidiek, ťahavý muškát, ako aj surfínia; počas niekoľkých rokov si v systéme tradícií viazaných na najintímnejší rodinný sviatok, Vianoce, našiel miesto adventný veniec, resp. zdomácnel zvyk valentínskeho obdarúvania. Preskúmajme trochu podrobnejšie zdomácnenie adventného venca v skúmanom regióne. Podstatou zvyku je, že sa na veniec zo vždyzelených vetvičiek umiestnia štyri sviečky, a ten sa zavesí pomocou klinca nabitého do stropu nad stôl, alebo sa novšie jednoducho položí na stôl. V prvú adventnú nedeľu sa na ňom zapáli prvá sviečka, potom v ďalšie nedele postupne ostatné.

V čítanke pre tretí ročník slovenských základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským si môžeme prečítať: „Predvianočnú náladu umocňuje adventný veniec. Tradícia tohto zvyku siaha do dávnej minulosti a má súvis s pradávnymi zvyklosťami, viažúcimi sa k zimnému slnovratu. Prsteň, kruh, veniec boli v archaických časoch magickým symbolom a považovali sa za magické predmety. Voľakedy dávno ľudia v severských krajinách na začiatku decembra mali vo zvyku viť z vŕbového prútia vence, ktoré potom obkrútili vždyzelenými vetvičkami, ozdobili pestrými stuhami, neskôr na ne pripevňovali aj sviečky a zavesené na stužkách ich upevňovali tak, aby viseli zo stropu. V ostatnom čase sa vence upevňujú na vchodové dvere alebo sa kladú na stôl.

Keď si svoje príbytky ozdobujeme adventnými vencami, ani si neuvedomujeme, že tak vlastne pokračujeme v starobylej pohanskej tradícii” (Szuchy— Marták 1996,77).

Naproti tomu vďaka výskumu Hermanns Bausingera v Nemecku, ako aj výskumov usku- Propagácia adventného venca v detskom časopi- točnených Výskumným centrom

se Tücsök (1996/3) európskej etnológie Spoločenskovedného ústavu Fórum na južnom Slovensku, pomerne presne poznáme genézu adventného venca, postup a intenzitu jeho rozširovania. Tento jav vzni-391