Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VI. Historické členenie populárnej kultúry 20. storočia

Začali sa používať aj nové stavebné materiály. Lacným a pevným stavebným materiálom sa ukázali byť tehly s uhoľným prachom, nazývané „maďarské tehly”, ktoré sa rozšírili po 40. rokoch 20. storočia. Išlo o vynález péčskeho inžiniera Károlya Sándora, ktorého podstatou bolo, že sa do hmoty na výrobu tehál zamiešal uhoľný prach, čo uľahčilo a urýchlilo pracovný proces ich vypaľovania.

Je síce pravda, že aj v Československej republike existovali maďarské školy, v ktorých sa deti mohli učiť z maďarských učebníc (spomeňme si na príklad príbehov o Jánošíkovi), ale po roku 1938 sa prestali používať a deti dostali učebnice vydané v Maďarsku. Osud starých učebníc bol rôzny. Výzva Zjednotenej maďarskej strany, uverejnená v roku 1939 v týždenníku Komáromi Lapok, pobáda rodičov a žiakov, aby odovzdali staré učebnice, kedže „po návrate do našej pôvodnej vlasti sa veľa maďarských kníh, učebníc slovenského jazyka a čítaniek, používaných na maďarských základných školách, stalo nepoužiteľnými”. Takto zozbierané učebnice strana hodlala poslať „bratom, ktorí ostali na Slovensku” (Komáromi Lapok 1939/3, 4). Zo spomienok súčasníkov máme však aj informácie o tom, že boli miesta (napr. Tešedikovo), kde „pani učiteľka” teatrálne pred žiačikmi spálila maďarské knihy z československej éry.

O hnutí Gyöngyösbokréta a komplexe vonkajších, umelých zásahov a vplyvov na tradičnú ľudovú kultúru už bola reč vyššie. Teraz sa dotknem len konkrétnych dopadov, ktoré sa týkajú nášho regiónu od zmeny hraníc v roku 1938. Paulíniovci sa už pred rokom 1938 snažili zapojiť do hnutia maďarské dediny a folklórne súbory z opačnej strany hranice. Tomu nasvedčuje glosa z časopisu tohto hnutia (Bokrétások Lapja), ktorá opisuje (neúspešný) pokus o nadviazanie kontaktu s kamenľnskym súborom (Bokrétások Lapja, 6. ročník, 1939, č. 8, str.3).

Na predstavenie, organizované hnutím v roku 1939, prišli už súbory z Kamenina, Martoviec, Brutov, Svätého Petra, Iže (uvádza sa Irsa, ale zjavne ide o preklep a myslí sa Izsa) a Veľké Chyndice (Bokrétások Lapja 1939/7, 1). Zo zhrnutia Sándora Gônyeyho vieme (EA-5771), že 11. novembra 1939 sa konalo „kytičiarske” vystúpenie v Košiciach a v roku 1941 usporiadali v Kamenine „Kytičiarsky deň” (Bokréta nap), kde sa „spievali ľudové piesne a tancoval metlový a pastiersky tanec. Na svitaní sa zapaľoval oheň, súčasťou boli kamenľnske a brutské žatevné slávnosti. Zúčastnili sa aj kuntszentmiklósania so svojím čiapkovým tancom, galgahévizama so svojím pajtástánc a mártogatóstánc”. Tak isto v Kamenine usporiadali 12. januára 1941 ďalšiu akciu, spojenú s (národopisnou?) výstavou.

Účasť v hnutí Gyöngyösbokréta je dôležitá aj preto, lebo podľa mojich skúseností rozhýbala celú dedinu a jej dôsledky badať ešte aj dnes. Folklórne súbory, patriace pod Csemadok, boli neskôr najaktívnejšie, najživotaschopnejšie tiež tam, kde predtým pracovala Gyöngyösbokréta.

Na záver nemožno nespomenúť formovanie populárnej kultúry Maďarov, ktorí ostali na území samostatného Slovenského štátu. Tu sčasti naďalej pôsobil vplyv predchádzajúcej československej éry, kedže nové hranice nemohli v takom krátkom čase, navyše ešte vo vojnových podmienkach, mať výraznejší vplyv na populárnu kultúru roztrúsených zvyškov maďarskej národnosti. Jediné vyčerpá383