Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
V náboženskom živote rľmsko- a gréckokatolíckeho obyvateľstva tejto oblasti zohrávali značne dôležitú úlohu rozličné sakramentálie. Podľa zistenia Gyulu Vigu v tomto smere neboli podstatné rozdiely medzi rľmsko- a gréckokatolíckymi veriacimi. Svätená voda, posvätené sviečky, bahniatka posvätená na kvetnú nedeľu (‘barka’), zelená vetvička zo sviatku Božieho tela, posvätená pšenica atď. boli podľa ľudovej viery osožné pri predchádzaní rozličným chorobám (najčastejšie bolesti hrdla), ale rozšírila sa aj viera v ich všeobecnú ochrannú úlohu. V Dobrej napríklad z čerstvo posvätených rakytových vetvičiek niekoľko zapichli do zeme na poli a v záhrade na ich ochranu a zabezpečenie dobrej úrody. Značne dôležitú úlohu mali veľkonočné sakramentálie, medzi nimi v prvom rade vtedy posväfené jedlo, najmä koláč veľkých rozmerov (‘pászka’), klobása a tvaroh. Zdá sa, že pri analýze sakramentáliľ, typických pre tento región, možno vykázať prenos tradícií v smere ortodoxné kresťanstvo - gréckokatolícke náboženstvo - rímskokatolícke náboženstvo, resp. v smere ukrajinská-rusínskamadärská kultúra (Viga 1996, 190-204). Zvyky a obyčaje V poznaní zvykov, vzťahujúcich sa na dôležité medzníky ľudského života obyvateľov tohto regiónu, máme značné medzery. Podľa mojich znalostí o nich máme jedinú zmienku, týkajúcu sa malohorešských zvyklostí, viažúcich sa k smrti a pohrebu (Helmeczy 1986). Chudobnosť povier vzťahujúcich sa k smrti zrejme podmieňuje aj reformované vierovyznanie miestneho obyvateľstva. Nepoznajú (alebo nepriznajú) tu dokonca ani po celej Európe rozšírenú vieru v predzvesti smrti. Aj celá pohrebná ceremónia je pomerne puritánska, „hostinu" usporiadajú nanajvýš mladým zosnulým, aj vtedy sa zvyky obmedzujú na to, že ich oblečú do svadobných šiat a truhlu sprevádzajú družičky, resp. družbovia. Na druhej strane sa až do času výskumu zachoval akt oplakávania natoľko, že „v dedine ohovoria toho, kto nedá oplakať svojho príbuzného”. Náhrobok, ktorý bol poväčšine hotový už v čase pohrebu, v Malom Horeši vyrábal miestny stolár (rezbár). Je preň charakteristický stĺpový tvar, a teda zodpovedá typu náhrobku, bežnému v povodí Tisy. Na náhrobku bolo len meno mŕtveho, dátum jeho narodenia a úmrtia a - ako plošný ornament - čaša, srdce alebo rozeta. V ostatných desaťročiach v priebehu niekoľkých týždňov po pohrebe vymieňajú drevený náhrobok za kamenný, a práve preto - ako píše József Helmeczy - „sa v cintorínskej priekope povaľuje veľa náhrobkov”. 366 Kalvínske náhrobníky v Malom Horeši (Helmeczi 1986, 55)
