Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Pestovanie konopí, ich spracovanie a z nich vychádzajúca ľudová textilná kultúra má v povodí Bodrogu bohatú minulosť. V chotári väčšiny obcí sa nachádzal pozemok vhodný na pestovanie konopľ a v závode na spracovanie ľanu v Pribeníku bolo možné aj spracovanie väčšieho množstva konopľ. Tam, kde konope nebolo možné pestovať, získavali jeho potrebné množstvo na základe výmenno-obchodných vzťahov alebo pracovnej migrácie. Napríklad obyvatelia Malého Horeša, vynikajúci voči okoliu svojimi bohato zdobenými tkaninami, stúpajúcu spotrebu konopí zabezpečovali jednak v podobe podielu z výťažku, keď sa dávali najímať na prácu v iných dedinách (v prvom rade v obciach Dobrá a Strážne), resp. výmenou kvalitného hrozna, bohato rodiaceho v ich chotári, za konopnú kúdeľ. Maďarský ľud tejto oblasti mimochodom vypustil konope z materiálov na výrobu odevu v prvom desaťročí 20. storočia, kým v susedstve žijúci Slováci si ho uchovali oveľa dlhšie. V nosení nákladu však medzi Maďarmi konopné plátno zohráva dôležitú úlohu v podstate dodnes (Fúgedi 1997). „Materiálom ľudového umenia povodia Bodrogu je bavlna, zmes bavlny a ľanu alebo čisto ľanové plátno. Z nich sa vyrába výbava neviest: obrusy, uteráky, šatky pre družbov (Vőfélykendő’), pokrovce, zástery, šatka na kôš s koláčmi (‘komakendő’), nástenné obrusy. Košele, náplecníky a plátnové spodničky v povodí Bodrogu nikdy nezdobili, na rozdiel od obyvateľov slovenských obcí krčiacich sa medzi kopcami za Bodrogom. Dievčatá nad čelom nikdy nenosili zdobenú partu ako rusínske dievčatá z vrchov, modrajúcich sa na severovýchod od Čopu. Ich stareny si hlavu nesťahujú do vyšívanej šatky a neobliekajú si čiernu sukňu s červenými kvetmi a strapcami ako nyľrségske tetušky. Ale ich obrusy, zástery a šatky hýria cifrovaným zdobením živých farieb. Vyrábajú ich pre vlastnú potrebu, nie na predaj, ako to robia obyvatelia Matyó, Sárköz alebo hoci Detvania. Vydaté ženy sa tu nevenujú ručným prácam, len dievčatá, aj tie len dovtedy, kým sa nevydajú. Len čo im skončí škola, sadnú si ku krosnám (tu ich nazývajú ‘esztáva’), aby sa naučili tkať látky. U nás si dievča výbavu chystá samo. Tú, ktorá tak nerobí, ohovoria, že je lenivá a nemôže rátať s pytačom z povodia Bodrogu. Dávnejšie ženbychtivý mládenec najprv presondoval, či jeho vyvolená vie tkať a strapkať plátnové nohavice a či sa za ňu nebude musieť hanbiť, keď na tretí alebo deviaty deň bude musieť nevesta na šnúru na prádlo vyvesiť, čo natkala a ušila.” (Bodnár 1937, 344) Dostatok tŕstia, rastúceho v okolí v hojnom množstve, viedol k rozvoju jeho spracovania. Zaoberali sa ním takmer v každej dedine, ale na výrobu predmetov z tŕstia sa špecializovali v prvom rade Malohorešania. Podľa niektorých názorov aj ich všeobecne známa uzavretosť a s ňou spätá endogamia súvisia s trsteniarskym remeslom. Gyulovi Vigovi jeden jeho informátor rozprával, že „len v Malom Horeši dievku nevydali do inej dediny! Sobášili sa len v rámci dediny. Prľčina bola tá, že tam tkali trstinu a nechceli, aby sa tkať tr'stie naučili aj v iných dedinách. Keby boli dievča zobrali z domu do inej dediny, aj tam by sa boli naučili robiť s tŕstím!” (Viga 1996, 179). Horešania vyrábali v prvom rade obrovské Remeselná výroba 360
