Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

trstené rohože, ktorými vápenári prikrývali svoje vozy, alebo ktorými prikrývali robotnici v kameňolomoch väčšie bloky kameňa, aby nevyschli. Ďalej zhotovovali trstené prikrývky na pareniská roľníkov (pestovateľov melónov, tabaku). Okrem toho ztŕstia viazali aj tašky, nástenné rohože či rohožky na utieranie nôh.

Na zaplavovaných plochách rástlo obrovské množstvo vŕb, ktoré poskytovali vynikajúci materiál na výrobu rôznych košov. V 20. storočí sa týmto remeslom zaoberali najmä Cigáni, ktorí svoje výrobky predávali podomovo. V Malom Horeši sa však v roku 1930 venovalo výrobe pleteného nábytku na trhový predaj 30 remeselníkov (Zaťko 1931, 136).

Napriek tomu, že ide vlastne o mzinatý región, nachádza sa tu aj niekoľko vrchov, ktoré miestnemu obyvateľstvu zabezpečujú relatívne veľké množstvo kameňa. Najznámejšia je plešanská andezitová baňa v Svätuši (miestni ho nazývajú trachit), kde sa kamenné platne ťažia pomerne oddávna, s určitosťou minimálne od 18. storočia, a zo vzdialenejších dedín (až z užskej Beše alebo Čičaroviec) si sem po kameň chodili na vozoch. V ďalšom texte budem informovať o ťažbe kameňa v Svätuši v prvom rade na podklade publikácií Gyulu Vigaho a Márty Fügediovej (Fúgedi-Viga 1994; Viga 1996, 90), ako aj mojich vlastných výsledkov, opierajúcich sa o terénnu prácu informatívneho charakteru, uskutočnenú v lete roku 2000. Obraz obce je ešte aj dnes daný dostupnosťou stavebného materiálu - kamenných platní, získaných z obrovského kameňolomu, nachádzajúceho sa v chotári dediny. Ešte i dnes sa z nich robia ohrady, vidno ich ako súčasť materiálu múrov mnohých budov, vykladali nimi studne, obilné jamy, na cintoríne stoja tucty pekne zdobených andezitových náhrobných kameňov, vyrobených z tohto nesmierne tvrdého kameňa.

Tradícia samotného lámania kameňa alebo jeho „zber” siaha (v druhom prípade ide na rozdiel od ťažby v kameňolome o vyberanie kameňa zo zeme bez jeho lámania na kusy, čiže skôr o sedliacku prácu), ako som už spomenul, do veľmi dávnych čias. Naše konkrétne údaje siahajú do 18. storočia. Ťažbe kameňa sa okrem miestnych sedliakov či na to špecializovaných robotníkov venovali aj špecialisti prichádzajúci z iných regiónov. Vieme napríklad, že v tunajších kameňolomoch pracovali aj talianski robotníci, ako aj maďarskí lámači z Gemera a Novohradu. Po druhej svetovej vojne prichádzali aj špecializovaní robotníci z okolia Fiľakova (z Hajnáčky, Biskupíc a Konrádoviec), ktorí sa tomuto remeslu vyučili ešte doma od nemeckých, talianskych, resp. poľských majstrov. Vo vrstvách sa štiepaný, „šindľovitý” svätušský kameň sa dal ťažiť pomerne jednoducho, stačilo na to niekoľko jednoduchých strojov (kladivo, kliny, štangľa). Robotníci odhadovali kvalitu kameňa podľa zvuku, a tak už dopredu vedeli, či narazili na taký, ktorý bude vhodný len na drobnejšie kusy (platne na stavbu múrov, kocky alebo úlomky) alebo na väčší, pravidelný, vhodný na náhrobný kameň (‘kôfejfa’). Ten dolovali s veľkou opatrnosťou a väčšinou ho priamo na mieste opracovali a potom zakopali do zeme alebo uložili do pivnice, aby nestratil svoju prirodzenú vlhkosť. Kedv dedine niekto zomrel, príbuzní sa s prosbou o náhrobok obrátili na lámačov kameňa. V podstate naň stačilo len vyryť meno a už počas pohrebu sa mohol umiestniť na hrob. Viacerí lámači si vopred zhotovovali aj vlastné náhrobky.

361