Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Aj v prípade gemerského hrnčiarstva možno korene hľadať až v stredoveku a od 17. storočia je už toto remeselné odvetvie jednoznačne dokumentovateľné písomnými záznamami. Pôvodné korene gemerskej „ľudovej keramiky”, príbuznosť stredovekej „bielej keramiky” a gemerskej „ľudovej keramiky” objasnilo zverejnenie výsledkov archeologického výskumu stredoveku, vykonaného v ostatných desaťročiach (B. Kovács 2001). Tunajších (teda popri vlastných gemerských aj niekoľko východonovohradských) hrnčiarskych dedín možno napočítať okolo tridsať a sústreďujú sa predovšetkým do okolia Rimavskej Soboty. Obyvateľstvo časti týchto obcí je maďarské, časť obcí je obývaná Slovákmi a v niektorých obciach žije národnostne zmiešané obyvateľstvo. Výrobky jednotlivých hrnčiarskych dedín s rôznou etnickou skladbou však nemožno rozlíšiť (Čomajová 1986, 397-398). Na ilustráciu pomerov v tomto remesle uvádzam niekoľko príkladov: V Licinciach v roku 1760 pracovalo 46 hrnčiarov a na brehu Rimavy stálo 50 až 60 hrnčiarskych pecí (Kresz 1960, 307). V Držkovciach bolo možné na začiatku 20. storočia napočítať takmer pol stovky hrnčiarov (Szalay-Ujváry, 107-108). Charakteristikou výrobkov gemerských hrnčiarov nebolo ich zdobenie, ale ich ohňovzdornosť, za ktorú vďačili kvalite hliny, dostupnej v tomto regióne. Sú známe dva základné tvary nádob na varenie: prvý, archaickejšľ, podľa všetkého s pôvodom v stredovekej keramike, predstavujú bruchaté, zvnútra glazované nádoby s úzkym hrdlom a úzkym dnom, kým druhý typ predstavujú nádoby so širším hrdlom, širokým dnom, glazované zvnútra aj zvonka (Domanovszky 1981, 1:191). Emőke Szalay a Zoltán Ujváry skúmali aj pracovné postupy hrnčiarov dvoch gemerských obcí, Držkoviec a Levár, nimi vyrobené produkty a ich predaj. Z ich prác vyplýva, že remeslo sa väčšinou tradovalo v rámci rodín („keď sa niekto priženil do hrnčiarskej rodiny a neovládal remeslo, musel sa ho naučiť”) a pri výkone niektorých pracovných úkonov sa okrem majstra a rodinných príslušníkov spoločne zúčastňovalo hoci aj viac, 4 až 6 spoločníkov (napríklad kopania jám, slúžiaceho na získavanie hliny, považovaného za ťažkú prácu). Obyvatelia Držkoviec sa okrem výroby hlinených nádob zaoberali aj výrobou hlinených škridiel na pokrývanie striech ('sendeľ). V tejto dedine sa v 19. storočí vyrábali hlinené šindle ešte v každej domácnosti. Boli majstri, ktorí sa zaoberali výlučne týmto remeslom, iní sa mu venovali len v letnom období, kedže v zime boli zaneprázdnení výrobou keramiky. V 19. storočí bol držkovský šindeľ široko-ďaleko preslávenou strešnou krytinou. V okolitých obciach ním pokrývali kúrie, bohatší sedliaci nimi pokrývali stre-Svadobný hrniec z Držkoviec (podľa titulnej strany Szaiay-Ujváry 1982 kreslil József Liszka)

311