Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

chy svojich domov, a samozrejme si nimi hrnčiari pokrývali vlastné budovy. So stúpajúcou produkciou závodov na výrobu škridiel v druhej polovici 19. storočia držkovská výroba hlinených šindľov postupne upadala (Szalay-Ujváry 1982). Mária Szanyi v jednej zo svojich prác informovala o technológiách a výrobkoch meliatskych hrnčiarov. Zdá sa, že počiatky hrnčiarstva tu siahajú nanajvýš do konca 19. storočia, a - hoci sa tu vyrábali takmer všetky druhy nádob s výnimkou, hrnca na svadobnú hostinu (lagzis fazék’) - tunajší hrnčiari sa preslávili najmä svojimi črpákmi na mlieko (Szanyi 1977a; Szalay-Ujváry 1982).

Jedným z typických predmetov gemerskej ľudovej keramiky, funkčne spätým so svadobným zvykoslovím, zväčša charakterizovaným umeleckým prevedením, je krčah nazývaný 'hérészes korsó’, v tvare ľudskej postavy. V jeho symbolike dominujú prvky zodpovedajúce jeho funkcii (Kresz 1971, 17-26).

O gemerských hrnčiaroch s určitosťou vieme, že v 17. storočí (ale možno predpokladať, že už od 13. storočia) dodávali svoje výrobky aj na juhodolnozemské územia, kde ich vymieňali predovšetkým za obilie. V hrnčiarskych dedinách väčšinou žili aj povozníci, ktorí sa živili predajom keramiky. V Držkovciach a Levároch žilo až 5- 10 takýchto povozníkov (Szalay-Ujváry 1982, 98). Rozšíreným názvom pre typ keramiky, ktorý vyrábali gemerskí hrnčiari, bolo pomenovanie tót fazék’ (slovenské hrnce), na mnohých miestach túto keramiku nazývali aj „rimavskosobotskou” (‘rimaszombati’). Všeobecnú rozšírenosť týchto pomenovaní dokumentuje Mária Kresz príkladom z Kamenca, podľa ktorého sa tam bacuľatým, bruškatým deťom milo hovorilo „ty moja rimavskosobotská nádoba” (‘rimaszombati edényem’ - Kresz 1960, 308).

Náradie a pracovný postup rúbania stromu (Paládi-Kovács 1988, 124)

312