Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

centov vápna (na čo bolo potrebných 80 metrických centov vápenca), a ako vedľajší produkt vzniklo aj drevené uhlie, ktoré zas zužitkovali miestni kováči. V roku 1905 zaviedol miestny židovský podnikateľ postup stavby pecí moderného typu, vďaka čomu dosahoval u miestnych sedliackych paličov vápna lepšie výsledky. Vápno z Kolíňan sa predávalo najmä na nitrianskom trhu, ale aj podomovo. Aj v Komoči, Gbelciach a Tvrdošovciach sa kde-tu objavili vápenári z Kolíňan ešte aj na začiatku 30. rokov 20. storočia. Stávalo sa, že špekulanti ponúkali v továrni vyrobené vápno ako kolľňanské, lebo malo takú dobrú povesť.

Kedže v neveľmi úrodných zoborských dedinách sa neurodilo konope takej kvality a vtákom množstve, aby stačilo potrebám, chudobnejšie zoborské ženy sa nechávali najímať na trhanie za podiel na zbere. V Dolných Salibách, Diakovciach, Nedede, Tešedľkove, Tomášikove alebo Vlčanoch väčšinou vykonávali túto prácu za pätinu alebo desatinu úrody. Takto získané väčšie množstvo konopí stačilo už ako materiál na vychýrené a svojské plátnové výšivky. K ich vzniku viedlo na prelome 19. a 20. storočia hneď niekoľko podmienok. Pôvodne - podľa zistenia Aranky Kocsisovej - nebola technika výšivky v tejto oblasti jednotná. Kroj ľudu, žijúceho na miestach rozkladajúcich sa na severozápad od Nitry, tvar a zdobenie ženských košieľ, sa významne líšil od kroja dedín ležiacich v juhovýchodnej časti oblasti. Kým v prvých plecia ženských košieľ zvýrazňovali vyšívaním plochým stehom, v druhých vyšívali spodnú časť rukávov bielou bavlnkou tzv.mešterkovou technikou (‘szálvonásos-vagdalásos’). Z týchto dvoch zdobných postupov sa na prelome 19. a 20. storočia vyvinul štýl, ktorý dnes považujeme za typický pre celý región a ktorý pretrval v podstate až do 50. rokov 20. storočia.

Oblasť okolo Nitry sa „zemepisne, kultúrne a aj z hľadiska hospodárskeho rozvoja považovala za okrajovú. Rovnako bola veľká jej jazyková izolácia, čo sa v posledných desaťročiach minulého storočia stalo nevyvrátiteľne zjavným faktom.

Istú možnosť úniku z tejto izolácie znamenalo nádennľctvo, ‘summásjárás’. Od roku 1904-1905, keď sa prvé skupiny, ‘bandák’, vydali smerom do panstiev za Dunajom, ‘dedina začala prekvitať, ako povedal obyvateľ Ladič Mihály Fazekas. Do trianonskej zmeny hraníc - ktorá znamenala koniec nádennľckeho života - sa podzoborské obce každoročne na osem mesiacov takmer vyľudnili. Od apríla do polovice novembra žili celé rodiny ďaleko od svojich domovov v zadunajských, dolnozemských panstvách. Okopávali mrkvu a kukuricu, žali, na jeseň zbierali úrodu. Po návrate im potom zimné mesiace, nútiace k nečinnosti, ponúkali príležitosť na ženské práce, náročné na čas: tkanie, pradenie, vyšívanie plátna. Azda ponúkajúci sa voľný čas, azda túžba zachovať si a demonštrovať svoju identitu, silnejšia ako bežne, u človeka vytrhnutého zo známeho prostredia, azda finančné možnosti rozšírené vďaka nádennľckej práci viedli ľud Podzoboria k tomu, aby si vytvoril svojrázne zdobený, od odevu okolitých oblastí sa odlišujúci kroj."

(Kocsis 1994, 9)

Známa bola aj dierková výšivka z Kolíňan, ktorou kolľňanské ženy zásobovali celé okolie. Technika vyšívania bielou bavlnkou na biele ľanové plátno zapustila v oblasti korene v poslednej tretine 19. storočia. V pokladnici motívov dierkovej

276