Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Pestovanie hrozna a výroba vina boli tiež dôležitou súčasťou každodenného života ľudu Podzoboria. Vo viacerých prípadoch možno vinársku tradíciu sledovať až do stredoveku. O pohranickom vinohradníctve existuje napríklad aj písomná zmienka z roku 1075. A hoci bolo ťažko postihnuté fyloxérou, v dnešných dňoch sa opäť jagá v pôvodnom lesku. Pomerne dlho sa zachovali archaické vinohradnícke pracovné postupy a nástroje ako viazanie so šúpolím ( ‘sústyou’) alebo „rafiou”, strihanie révy pomocou vinohradníckeho noža (‘görbekés’ - zahnutý nôž), ďalej ‘csomoszolás’ (mliaždenie hrozna dreveným nástrojom, na konci kyjakovito rozšíreným), lisovanie dreveným vretenovým lisom, skladovanie v niekoľkostoročných pivniciach atď. Starí Pohraničania si pamätajú ešte aj na také staré odrody hrozna ako Borosbival alebo Boklocs (Fehér 1993). O dôležitosti vinohradníctva svedčí aj fakt, že na vinohradnom kopci takmer každej podzoborskej obce možno nájsť sochu sv. Urbana. Pobožné obyvateľstvo kedysi v procesiách navštevovalo sochy tohto patróna vinohradov a vinohradníkov. Na procesiu zväčša prišiel rad po omši alebo litánii. Zástup, vytvorený pred kostolom, viedol ‘hegybíró’ (správca, richtár vinohradu), za ním išiel farár a za ním veriaci. Pri Urbanovi (‘Orbánka’, ‘Urbanko’) farár prosil o pomoc svätých pri ochrane révy. Na mnohých miestach kládli k soche kvety, ale stávalo sa, že namiesto kvetov dali do Urbanových rúk zopár čerešní. Ženy si odtrhli po jednom liste z posväteného hrozna a uchovávali ho ako sviatosť v modlitebnej knižke. Po celej Európe sa rozšíril zvyk, že v prípade dobrej úrody ovenčili sochu sv. Urbana kvetmi, kým v prípade škôd na hrozne (mráz, krupobitie) Urbana nejakým spôsobom „potrestali". Ilona Madar v tejto súvislosti cituje svoj zdroj informácií: „Raz krupobitie pobilo hrozno a jeden idiot nakričal na Urbanka, ešte aj po chrbte mu dal kyjakom, že vraj načo pozerá smerom do dediny, nech pozerá na hrozno, to je jeho robota!” (Madar 1989, 121-122). Remeselná výroba Lud dedín Podzoboria sa zaoberal viacerými remeslami, najmä pálením dreveného uhlia a vápna, ako aj hrnčiarstvom. V nasledujúcich riadkoch predstavím pracovný postup a organizáciu pálenia vápna v Kolľňanoch, opierajúc sa v zásade o výsledky výskumov Jánosa Sándora (Sándor 1996). Relatívne malá rozloha ornej pôdy a neustály rast počtu obyvateľov prinútili Kolíňancov, aby využívali aj kvalitný vápenec, nachádzajúci sa na hranici obce. Podľa správ Eleka Fényesa „obyvatelia pálili veľa vápna, ktoré je pre svoju kvalitu najviac cenené v celej župe” (Fényes 1851, II: 234). V druhej tretine 19. storočia sa v dedine zaoberalo pálením vápna 90 osôb a po pustošivom rozmnožení fyloxéry sa na toto remeslo preorientoval takme každý. Vypaľovacie pece kruhového pôdorysu zapúšťali do zeme do hĺbky pol metra. Vápenec navŕšili v tridsaťcentimetrovej šírke do tvaru kužeľa, vynechajúc otvor na kúrenie. Celú hromadu vápenca pokryli plochými kameňmi a ženy ju stmelili blatom, zmiešaným s plevami. V jednej peci boli schopní vypáliť približne štyridsať metrických 275
