Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

denci chodili vinšovať k fašiangom do domov, kde mali dievčatá, a pozvali ich na večernú veselicu. Za vinšovanie dostali rôzne dary - vajcia, chlieb, pampúšiky (‘pampuska’ - fašiangové fánky), slaninu. Slaninu si nastokli na ražeň z orgovánového, lieskového prúta, ozdobeného stuhami. V domácnostiach ich ponúkli aj vfnom, ktoré vypili na mieste alebo si odniesli v menších demižónoch.

Účastníci fašiangovej obchôdzky v Bíni v roku 1947 (Liszka 1990c, 109)

Medzi slávnostne oblečenými mládencami sa našlo aj niekoľko prestrojených za maškary. Postava cigánky alebo kofy však bola jedinou, ktorá si zakrývala tvár podomácky zhotovenou kartónovou maskou. Súčasťou jej prestrojenia bola dlhá sukňa, zástera s dvoma veľkými vreckami, blúzka s volánmi, šatka a kôš na vajíčka. Nejde tu o tradičný bíňsky kroj, ale skôr o „taký obchodnícky typ oblečenia”. „Kofa” sa mohla ozvať, ale vždy si zmenila hlas, aby ju nespoznali. Počas vojnových rokov (1944-1946) sa táto tradícia prerušila, v roku 1947 ju znova obnovili. Vtedy chodili mládenci v sviatočnom oblečení po dedine vo dvoch skupinách a o niekoľko rokov neskôr pribrali do sprievodu aj povoz ťahaný oslíkom, na ktorý ukladali potravinové dary, vyzbierané od dedinčanov. V šesťdesiatych rokoch došlo k tomu, že sprievod pozostával len z maškár oblečených do otrhaných šiat, s pančuchou na hlave, kedže vtedy vraj bol v dedine nedostatok polosviatočných krojov. Jeden starší človek vtedy aj neprajnícky poznamenal: „Nech sa mladí nehnevajú, vajcia sa vyberali vždy, ale otrhaní sme zato nebývali.” Na fašiangy roku 1974 na popud Ferenca Csókása (1927-2002) tradíciu obnovili v pôvodnej, teda predvojnovej forme, ako sprievod sviatočne oblečených účastníkov, spojený s fašiangovým vinšovanľm. Do akcie zapojili folklór262