Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

ny súbor miestneho Csemadoku a využili jeho kostýmy. V roku 1988 začalo vyberanie vajíčok v Bľni skoro ráno. Mládenci sa ho zúčastnili v sviatočnom oblečení, niekoľkí v maskovom prestrojení, takže sa v sprievode objavila nevesta, ženích, družba, sudca, pastieri atď. Tváre si však nezakrývali. Celý sprievod sprevádzal voz ťahaný koňmi, v ktorom sedeli pastieri (v jednom z predchádzajúcich rokov ich nahradili dievčatá v krojoch) a kde zhromažďovali v slamou vystlaných košoch, obaloch na vajcia z obchodu či v sudoch naturálie (vajcia, víno, pampúšiky atď.), vyslúžené za fašiangové vinše. Následne na dvore povykrúcali dievča oblečené do kroja (!) a potom uložili vyslúžené dary. Sprievod postupne navštívil všetky domy, kde mali dievčatá (bolo by sa považovalo za veľkú hanbu, keby boli niektoré dievča vynechali!). Potom bol čas na zábavu, ktorá trvala do polnoci. Vtedy richtár spomedzi mládencov ('legénybíró’) svojou palicou, ozdobenou kyticou kvetov, dal pokyn na utíšenie sa a ukončil veselicu (podrobnejší opis obyčaje viď: Liszka 1990c, 109-115).

Zaujímavý prvok fašiangového zvykoslovia zaznamenal János Thain medzi novozámockými čižmármi na základe rozprávania 77-ročného obuvníckeho majstra Józsefa Oszuszka. Ide o variant hier s tematikou súdu, rozšírených po celej Európe, kde v rámci vtipného súdneho pojednávania mladí čižmári postavia pred súd kohúta (Liszka 1992b, 115).

„Po bále zobrali čižmári na nádvorie kohúta, s veľkou ceremóniou, vykrikovaním: Hej, hej! Tuje ten gauner, čo sa túla za svitania, konečne sme nezbedníka chytili! Jeden z nich bol sudca, kohúta so zviazanými nohami dvaja mládenci niesli na tyči dole hlavou a sprevádzali ho strážcovia. V strede trhoviska pred radnicou sudca prečítal vtipný rozsudok smrti, samozrejme v úplnej vážnosti. Vymenoval kohútove hriechy: mnohoženstvo, poburovanie pobožného ľudu, ďalej kikiríkanie na svitaní, ktoré durí mladých čižmárskych majstrov a učňov zo spánku. A preto smrť na jeho hlavu - zlomil palicu. Pánboh sa nad ním zmiluje. Položili mu hlavu na peň a sekerou ju odťali. Potom sprievod odtiahol k majstrovi, ktorý im dal kohúta a mal dcéry. Tam pili, jedli a počkali si na kohútiu pečienku, čerstvé šišky, samozrejme tancujúc a zabávajúc sa, a takto sa zo zabíjania kohúta stala úplná malá veselica."

(Nove Zámky: zb. Janosa Thaina 1949)

Zvyk veľkonočnej šibačky prekvital v západnej časti sledovaného regiónu (Nové Zámky a okolie) a organicky ju tak pripája k územiam Matúšovej zeme, resp. k systému obyčají susedných slovenských dedín. V novozámockých uliciach v predveľkonočných týždňoch ešte aj dnes vidno ženy predávajúce bahniatka alebo korbáče. V Bešeňove mládenci na Veľkonočný pondelok (‘öntöző hétfő’ - oblievací pondelok) chodili po domoch, kde mali dievčatá, a ešte v prvej polovici 20. storočia ich oblievali vodou zo studne, neskôr už skôr voňavkou. V domácnostiach im dali červené vajíčka a pohostili ich. Na druhý deň (‘supralló kedd’ - šibací utorok) chodili po dedine dievčence s korbáčom so zdobenou rúčkou (‘supra’), ktorý im uplietol počas predveľkonočného týždňa otec, starší brat alebo milý, a vyšibali (‘megsuprálták’) mládencov. Za korbáčovanie dostali vajíčka, cukríky a peniaze, zhruba toľko, koľko ony dali oblievajúcim mládencom (Gudmonová 1990).

263