Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Doprava, transport Pri prevoze nákladu s využitím zvieracej sily bolo zvykom, že kone ťahali vozy (zväčša „somorjai kocsi", šamorínsky voz) a voly a kravy ťahali povozy, rebrináky {szekér}. Vo Svodíne sa podarilo zdokumentovať svojrázny a pomerne ojedinelý spôsob brzdenia voza a niekoľko prípadov rovnakého systému sa podarilo odkryť aj v iných dedinách tohto regiónu. Pomôcka, nazývaná ‘csúszó’ (vlačuha) je spravidla jednoduchá doska z tvrdého dreva, veľkosti asi 20 x 40 cm, tvaru tehly, na jeden jej koniec je pripevnený železný krúžok. Zriedkavejšie bolo toto zariadenie zhotovené z neopracovaného dreva a aj mne sa v roku 1976 podarilo objaviť jeden takýto exemplár. Podstatou jeho funkcie bolo, že cez železné koliesko sa prevliekla reťaz alebo lano, to sa priviazalo zozadu na voz či rebrinák, väčšinou na hrazdu (‘nyújtó’), a cestou z kopca sa niekto, spravidla jeden z ľudí sprevádzajúcich voz, často žena, na dosku postavil, a pridržiavajúc sa popruhu (‘saragla’) a šmýkajúc sa po zemi, hmotnosťou vlastného tela brzdil. Nemohol to byť príliš účinný spôsob brzdenia, práve preto ho používali len pri miernejšom klesaní. Z okolitých dedín šmýkadlo poznali aj v Brutoch. Tu často na spodok tvrdej drevenej dosky pripevňovali aj konskú podkovu, „aby lepšie škrabala zem”. Vlačuhu poznali aj vo Farnej, Dive, Novej Vieske, Kamennom Moste, Strekové, Ľúbej a v Šarkane. V Malých Ludinciach a Zalabe toto isté zariadenie poznali pod menom ‘csúszda’, kým v Čajakove ho nazývali ‘csúsztató’, ‘csúsztatófa’. Vo Veľkom Kýre je názov tohto brzdiaceho zariadenia ‘csikó’ (žriebä) alebo ‘kutya’ (pes). V dedine pripisujú pôvod porekadla „smeje sa ako drevený pes" tomuto zariadeniu, „pes”, ťahaný za vozom, totiž vydával ostrý, škrípavý zvuk. Používali ho najmä pri žatve a zvážaní. Aj v Branci je táto pomôcka známa pod názvom ‘kutya’. V slovenskom Černíku má názov: Vlačuha’. Analógie takéhoto brzdného zariadenia sú známe aj z iných oblastí Európy, hoci k spracovaniu údajov v širšom meradle ešte nedošlo (bližšie viď: Liszka 1992b, 63-65). Vlačuha zo Svodľna a z Veľkého Kýra (kresba József Liszka) , ’ y „ „ , nuju pri preprave ťažnými zvieratmi a v oblasti dopravy. Je charakteristické, že kým ženy v prípade potreby použijú aj jednu z mála typicky mužských pomôcok na nosenie (muži nosia výnimočne nanajvýš putňu pri oberačke hrozna a rôzne druhy tanistier, ktoré sa chápu skôr ako ozdoba a symbol stavu), v podstate nikdy sa nestáva, že by muž využil ženskú pomôcku alebo spôsob nosenia. Tento rozdiel bol samozrejme badateľnejší v prvej polovici 20. storočia a ku koncu tohto storočia sa rozdiely medzi pohlaviami aj v tejto oblasti stále viac stierali. Pre sedliacku prepravu nákladu ľudskou silou je aj tu charakteristické, že ju uskutočňujú v prvom rade ženy. Ženy nosia aj najťažšie náklady s využitím rôznych pomôcok, na chrbte, na pleci alebo v ruke, kým muži sa uplat-254
