Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

umeleckej výroby. Tento fakt ovplyvnil aj jeho ornamentový repertoár, vyrábal totiž diela presne podľa objednávky ÚLUV-u. Preto charakter jeho prác nevychádzal len z miestneho vkusu. V časti regiónu, ležiacej bližšie k Hronu, si'však mnohľ tkali plátno sami pre vlastnú potrebu. Týmto javom možno vysvetliť, že v roku 1930 sa výrobou plátna pre vlastnú potrebu zaoberalo v Bíni dvesto, vo Veľkých Ludinciach štyristo a v Keti dvestopäťdesiat miestnych obyvateľov (Zaťko 1931, 123).

Posledný tkáč v Nesvadoch, József Csupor (foto József Liszka, 1983)

V jednej z predchádzajúcich kapitol už bola podrobnejšie reč o martovských textíliách, resp. vplyvoch na toto remeslo „zhora”. Podobná situácia bola aj v okolitých dedinách. Veľkostatkár Géza Baranyay a jeho manželka upevnili v Chotľne a rozšírili v okolitých obciach (Svätom Petri, Marcelovej, Krátkych Kesoch - dnes časť Marcelovej) výšivka ‘subrikálás’ (Borovszky 1907, 239). Ide v podstate o miestny variant dierkovej výšivky, s ktorou Chotľnčania na prelome 19. a 20. storočia aj podomovo obchodovali.

V Martovciach mali remeselníci ešte na začiatku 20. storočia veľmi zlé meno. Prví Martovčania sa išli učiť remeslu (čižmárskemu, krajčírskemu, debnárskemu) do Komárna až na úplnom konci 19. storočia. Predtým v dedine pracovali len moravskí a českí remeselníci. Z Martoviec máme aj príklad toho, že majster v starobe zanechal svoje remeslo, lebo sa za neho jeho deti hanbili a ľudia sa mu posmievali (Fél 1943, EA-1532).

252