Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Stredy dievčatá obchádzali dedinu s bábkou, oblečenou za kráľovnú. Pred každým domom ju zdvihli do výšky, hovoriac: „Nech vaše konope vyrastie takto vysoko, hľa!” Domáci sa za dobré prianie odplatili darmi v naturáliách (vajíčka, slanina). Zhromaždené potraviny na konci obchôdzok spoločne zjedli v niektorom dome.

V Kolárove sa zachoval najdlhšie, ale aj v iných lokalitách Žitného ostrova bol známy radový tanec a mýtne koleso. V Turľčny pondelok sa po obede zhromaždila mládež v krčme, potom za sprievodu cigánskej hudby v pároch ponavštevovali vedúce osobnosti dediny a zavinšovali im. Po ceste išli tancujúc. Pri vyhliadnutých domoch prvý mládenec povedal vinš, domáci ich ponúkli vľnom a prvému mládencovi strčili do vrecka peniaze. Nato požiadali aj domácu paniu o tanec. Občas aj vo viacerých skupinách obchádzali dedinu a stalo sa, že si pred sebou navzájom previazali cestu. Pokračovanie v obchôdzke sa mohlo vykúpiť pálenkou. Po skončení radového tanca sa vrátili na dvor krčmy, kde už bolo postavené mýtne koleso. To je vlastne koleso z voza pripevnené na vysokú žrď, z ktorého visia pivové a vínové fľaše. Tanečníkov tu čakal strážnik. Prvý mládenec aj tu povedal vinš, potom sa dali do tanca. Strážnik netancoval, ale medzitým si vyhliadol svoju obeť. Podišiel k tancujúcemu páru a zaviedol ich k mýtnemu kolesu, kde sedel sudca v spoločnosti jedného-dvoch mužov. Mladý pár obvinili z toho, že chodili v zakázanom, preto sudca dal reťazou priviazať mládenca k žrdi mýtneho kolesa. Jeho partnerka ho mohla za určitú sumu vykúpiť. Po krátkom vyjednávaní teatrálneho charakteru sa to aj stalo a mohli pokračovať v tanci. Medzitým už strážnik privádzal ku kolesu svoje ďalšie obete (Hemerka 1982, 34-36. Viď. Marczell 1997, 52). Tento zvyk vo folklorizovanej podobe predvádzajú v Kolárove dodnes.

Zapaľovanie svätojánskych ohňov bolo kedysi známe na celom Žitnom ostrove. Antalovi Khínovi sa ešte v 30. rokoch podarilo asi v tucte obcí zaznamenať nielen spomienky na tento zvyk, ale vo viacerých mal ešte možnosť ho aj pozorovať. Dej prebiehal obvykle nasledovne: večer na svätého Jána po zotmení mládenci, ťahajúc za sebou voz, chodili z domu do domu a zbierali drevo na oheň, často za sprievodu krátkych veršov.

Rozprávalo sa, že jednému lakomému gazdovi, ktorý im nechcel dať palivové drevo, v Holiciach z pomsty rozobrali v noci voz a na streche ho znovu zložili. Oheň zvykli založiť na kraji dediny, obvykle na križovatke ciest, často v ňom spálili aj tohoročný máj ('molfa'), prípadne aj žatevný veniec z predchádzajúceho roka. Vatru jedna panna pokropila svätenou vodou prinesenou z domu a jeden panic ju fakľou zapálil. Okolo horiacej vatry si posadali obyvatelia dediny a kým nezotlela, spievali rôzne piesne (svätojánsku pieseň poznali na Žitnom ostrove už aj v čase výskumov Antala Khína iba z počutia). Na záver ešte žeravú pahrebu vatry mládenci (a smelšie dievčatá) preskakovali, niektoré si vzali domov žeravé uhlíky, aby nimi doma založili nový oheň. Boli takí, ktorí si z uhlíkov svätojánskej vatry odložili niekoľko kúskov, ktoré príležitostne použili na prípravu ,mlčanlivej vody' ('szótalan víz'). Z uhlíkov vyhasnutej vatry si ženy potajme vzali domov a vložili ich do klonky pre kvočku, aby sa kuriatka dobre vyliah204