Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
li. Niekde hovorili, že ohne sa zapaľujú preto, aby ochránili chotár pred krupobitím (Holice), inde v záujme zabezpečenia dobrej úrody (Povoda), respektíve preto, aby dom a dedinu obišlo nebezpečenstvo (Moravské Kračany), alebo aby hmla neuškodila obiliu (Dobrohošť). Spoločnosť O rodinnom živote Maďarov na Žitnom ostrove, o štruktúrach foriem rodiny máme len veľmi sporadické údaje. Zdá sa, že obvyklou rodinnou formou bola v tomto regióne viacgeneračná veľkorodina a jej pozostatky boli preukázateľné ešte aj v prvej polovici 20. storočia. Judit Morvay analýzou matrík z 18. a 19. storočia, ako i klasickou etnografickou terénnou prácou skúmala stratégiu voľby kmotrov v Klížskej Nemej. Z jej výskumov vyplýva, že podľa starších ľudí „všetci súrodenci majú tých istých krstných rodičov, ktorých si vyberajú z kruhu priateľov v mladosti, očakáva sa i pozvanie naspäť” (Morvay 1984, 291). Naproti tomu zo skúmania matrík vyplýva, že vyššie uvedený model je len princípom. Prax sa však vo viacerých prípadoch, ešte aj pri sledovaní štruktúry vzťahov v jednej rodine, jednoznačne odkláňa od tohto modelu. Táto oblasť (tak Žitný ostrov, ako aj susedný Szigetköz) je exogamná, čo potvrdzujú fakty, pozorované okolo polovice 20. storočia, ako i analýza starších matrík. Obvykle sa počet exogamných, teda mimo svojej obce uzatvorených manželstiev pohybuje okolo 60 percent (Fél 1993, 50). O niečo širšie informácie máme o jednotlivých spoločenských skupinách, vrstvách, ktoré charakterizovali spoločnosť Žitného ostrova ešte aj na začiatku 20. storočia. Popri poddansko-roľníckych vrstvách po celom Žitnom ostrove hrali dôležitú úlohu rozličné skupiny drobnej šľachty, zemianstva. Pre nich je vo všeobecnosti príznačná hrdosť na svoj zemiansky stav, ktorý však v 19.-20. storočí už obvykle neznamenal zároveň aj majetnosť. László Kosa cituje zemanov z Číčova, ktorí vracajúc sa v noci z krčmy, búchali na okná nezemanov za spevu nasledovnej pesničky: „Kto je zeman, ten pije, kto je sedliak, ten spí, dočerta” - „Aki nömös, az iszik, aki parasz, aluszik, a megteremtésit!” (Kosa 1984b, 331). Máme údaje aj o tom, že niektoré obce na Žitnom ostrove za odmenu vybrali z kompetencie župy a podriadili priamo kráľovskej nadvláde: v roku 1279 to boli napríklad Vydrany (Baranyay 1911, 56). Z nich najviac vieme o spôsobe života predialistických zemanov, ako i komárňanských furmanských gazdov. Ďalej sa pokúsim o ich stručnú charakteristiku. Medzi privilégiá ostrihomského arcibiskupa patrilo, že mužom, ktorí získali isté zásluhy, mohol darovať staťok a povýšiť ich do zemianskeho stavu. Títo cirkevní zemania alebo predialisti žili zoskupení okolo štyroch centier, z ktorých dve pripadajú na Žitný ostrov: zemianske stolice v Arcibiskupskom Léli, Vojke nad Dunajom (alebo ináč okolie Holíč), Vrábľoch a Jure nad Hronom (viď: Ozorai 1887). Takýmto spôsobom tvorili zaujímavú spoločenskú vrstvu Horného Žitného ostrova cirkevní zemania, ktorých vo vtedajšom hovorovom jazyku nazývali aj kňazskí zemania (‘papnemesek‘). Zemianske stolice v Arcibiskupskom Léli a vo 205
