Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Odev karpatských Nemcov
V slove nemecký sa v povedomí' obyvateľstva neuplatňuje etnický princľp, ale všetko nové, čo sa oproti tradfcii prijalo, spravidla z mesta, alebo aj od okolitých nemeckých obyvateľov. Tak sa používa i pomenovanie „nemecká bluzňa" oproti slovenským rukávcom, nemecká košeľa oproti košeli slovenskej, alebo nemecké nohavice, i keď tieto typy odevov nosia rovnako nemeckí i slovenskí remeselníci. Na vznik a vývin odevu v spomínaných malokarpatských obciach pôsobil najmä vinohradnícky charakter a susedstvo Bratislavy. V Rači sa napríklad rozlišuje odev slovenský a mestský. Ako sa domnievajú samotní Račania, koncom 19. storočia začal tzv. slovenský odev ovplyvňovať nemecký spôsob odievania. Takto vzniknutý odev sa začal odlišovať od predchádzajúceho farbou, materiálom i strihom. Muži prestali nosiť konopné a súkenné nohavice, ale namiesto nich si obliekali vlnené a rajtky. Navrch si dávali vestu a ľahký kabátik. V ženskom odeve bolo badať zmeny predovšetkým v dĺžke a farbe sukieň. Pod vplyvom nemeckého sa sukne predĺžili a nosili sa v tmavých farbách. Tmavé farby boli charakteristické i pre nemecké obyvateľstvo Pezinka a Modry, čo bol aj jeden zo znakov religiozity. Odev nemeckých obyvateľov Rače sa už v prvých desaťročiach 20. storočia neodlišoval zásadne od odevu slovenských obyvateľov. Prispôsobili sa aj pomenovania s používaním nemeckých výrazov. Spodnou časťou ženského odevu bola košeľa z jemného bieleho kupovaného plátna. Pri krku bola lemovaná obšívkou, rukávy siahali po lakeť, alebo pod lakeť a boli voľné. Vpredu bol na košeli rázporok, ktorý sa zapínal na gombíky. Dĺžka košele závisela od dĺžky vrchnej sukne, zväčša siahala po kolená. Rukávce sa zhotovovali z jemného bieleho kupovaného plátna, alebo z vapéru. Siahali pod pás, aby sa mohli dobre vkasať do sukne. Okolo krku boli nariasené, zdobené tu i na rukávoch kupovanou strojovou čipkou (štikerajom). Rukávy siahali po lakeť a nad lakťami sa stiahli šnúrkou, na povrchu sa ešte preväzovali širokou modrou alebo ružovou stuhou. Rukávce sa prestali nosiť po prvej svetovej vojne. Vrchné sukne sa šili z brokátu, listru, štofu alebo batistu tmavomodrej a čiernej farby. Niekedy bol živôtik našitý na sukňu, nemal rukávy a tesne priliehal k telu. Vpredu bol rozstrihnutý a zapínal sa na háčiky. Sukňa bola nariasená, po obvode s dvoma-troma zámikmi, bývala z tmavého zamatu, barchetu a podobne. Sviatočný bol živôtik z hodvábneho saténu, brokátu alebo listru, najčastejšie tmavomodrej farby. Siahal do pása, bol bez rukávov s oválnym výstrihom a zapínal sa na porcelánové gombíky alebo háčiky. V pracovný deň sa nosili živôtiky z bieleho kupovaného kanafasu, zapínanie zdobila úzka kupovaná čipka. Začiatkom 20. storočia sa začali bežne nosiť blúzky z rozličných materiálov podľa príležitosti. Slávnostnejšie boli z bieleho a smotanového organtínu, so stojačikovým golierom, nazberkanými rukávmi v spoji na ramenách a viacerými pozdĺžnymi zámikmi na prednom diele. Blúzka bola priliehavá na telo a zväčša 92
