Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku
Vďaka zmenám, ktoré sa uskutočnili vo výrobe plátna koncom 18. a začiatkom 19. storočia, sa jeho výroba veľmi povzniesla a rozšírila. Rodák z Kežmarku Martin Schwartner, mimoriadny znalec hospodárskych pomerov Uhorska a Slovenska, odhadoval celkové množstvo plátna vyrobeného v tom čase u nás na 16 miliónov rífov, z čoho sa len na Spiši vyrobilo 6 miliónov. Podstatná časť tohto plátna sa dostávala na trh a predávala sa nielen do iných oblastí celého Uhorska, ale aj do zahraničia. Predaj sprostredkúvali domáci podomoví obchodníci a balkánski kupci z juhu Uhorska i z Prešova, Rožňavy, Lučenca a iných miest, a v mnohých mestách sa plátno kupovalo na jarmokoch a trhoch. Kežmarčan Schwantner o tom napísal: „Škoda, že tento usilovný, no pasívny ľud čo sa týka obchodu, dostáva za svoju krvavú námahu len polovičnú odmenu. Ako sťahovavé vtáky ho okolo Turíc navštevujú podnikaví Gréci, Cincari a Srbi zo vzdialenejších oblastí, prechádzajúc dediny a mestečká Spišskej stolice, netrpezlivo číhajúc na často ešte nie hotový tovar, ktorý si zabezpečili u výrobcov žijúcich v biede tým, že im zaň vyplatili isté zálohy. Lacno kúpený ho odvážajú do vnútrozemia a draho predávajúc majú z toho veľký zisk.“ Koncom 18. storočia Gréci z Budína, Pešti, Szentendre, Szikszó, Nového Sadu, Novej Gradišky a Zemunu nakúpili na trhu len v Kežmarku viac tisíc rífov plátna naraz. Plátno kupovali od výrobcov aj farbiari z niektorých miest. Vo veľkom to dokázali len kežmarskí a rožňavskí farbiari. V Rožňave bolo v druhom desaťročí 19. storočia 7 veľmi bohatých farbiarov a modrotlačiarov, ktorí ročne zafarbili, potlačili, vymangľovali a vyleštili celé tisíce kusov plátna, ktoré potom predávali najmä v Debrecíne. V Kežmarku bolo v tom čase až 24 farbiarov a dodávali na debrecínske a peštianske jarmoky 200 až 300 tisíc rífov plátna ročne. Na Spiši sa v štyridsiatych rokoch 19. storočia ako skupovači a organizátori celej výroby neexponovali natoľko balkánski obchodníci z juhu Uhorska, pretože proti nim veľmi ostro zakročovala Viedeň, ktorá to pokladala za neprípustné vyvážanie financií z ríše. Do popredia sa dostali obchodníci z Prešova, medzi ktorými boli aj potomkovia balkánskeho pôvodu, ktorí si tam cez 18. storočie vytvorili obchodnícku kolóniu. Aktívnejší už boli aj majitelia veľkých bielidiel z Gerlachova, Lomnicky, Holumnice, Batizoviec a Ružbách, ktorí vykupovali plátno od domáckych výrobcov, ďalej ho spracúvali a sami predávali. Celkovo sa však plátennícka výroba na Spiši dostávala do určitej krízy narastajúcou konkurenciou továrenských, najmä bavlnených tkanín. Ďalším faktorom bolo aj to, že zo spišských polí začali ľan vytláčať zemiaky. Domácke plátennľctvo definitívne ustúpilo továrenskému až v polovici 20. storočia, dokedy pestovanie ľanu bolo dôležitým odvetvím roľníckeho hospodárstva. Výrobou súkna sa na Spiši koncom roku 1890 zaoberalo 79 remeselníkov, ale o dvadsať rokov neskôr ich už bolo len 49. V roku 1930 napríklad v Kežmarku pracovalo 54 zamestnancov už len v 4 dielňach. Pravdepodobne sa tu vyrábali také tovary, ktorým nekonkurovali strojové výrobky. 78
