Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)

Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku

V roku 1736 vznikla najvýznamnejšia manufaktúra, jedna z najväčších v Európe, v Šaštľne. Jej zakladateľom bol uhorský miestodržiteľ František Lotrinský (manžel Márie Terézie), vzhľadom k tomu mala výroba nebývalé rozmery a spoločenské postavenie. Výroba sa orientovala najmä na kartún a bavlnené textílie, odbyt smeroval do Rakúska, kde vo viacerých mestách boli i predajne, ale obchod existoval i v Bratislave.

Šaštľnska manufaktúra (kartúnka) zamestnávala okolo 20 000 ľudí, z čoho väčšinu predstavovali domáci pradiari a česáči. Priamo v budovách manufaktúry pracovali tkáči, farbiari a tlačiari. Svoje faktórie mala na 20 miestach, pričom každá faktória zamestnávala pradiarov bavlny z mnohých, až 30 dedín. Medzi významné faktórie patrili Pezinok, Smolenice, Trnava, ale i vzdialená Kremnica.

Vďaka významným privilégiám, ktoré chránili činnosť celého podniku aj podieľnľckej manufaktúry vo Schwechate, šaštľnska manufaktúra monopolizovala výrobu kartúnu v celej rakúskej ríši. Medzi jej privilégiá patrilo i neobmedzené prizývanie nemeckých a iných cudzích odborníkov.

Jedným z najväčších problémov celej práce v textilných manufaktúrach bolo nedostatočné množstvo priadze, preto si manufaktúry hľadali svojich pradiarov často aj na miestach veľmi vzdialených. Jedným z takýchto dôležitých centier pradenia na Slovensku boli banské mestá, najmä Banská Štiavnica, pretože v nej žilo veľa ľudí odkázaných aj na iný príjem, ako prjem z baníckej práce.

Pradenie tu neorganizovali manufaktúry, ale priamo banské úrady, a prostriedky na jeho udomácnenie a rozšírenie poskytla Bratská pokladnica, svojpomocná organizácia baníkov. Pradenie v Banskej Štiavnici sa začalo v roku 1759 a postupne sa ním živilo okolo 500-600 ľudí. V rokoch 1759-1764 priadzu odtialto odoberala manufaktúra vo Schwechate, v rokoch 1764-1770 z rakúskeho Friedau, neskôr z Bernolákova a Šaštľna. V Bratislave pôsobila menšia manufaktúrna dielňa na pančuchy založená barónom Jesenákom. Súkenka vznikla i v Šuranoch, vo Vojniciach (obe okolo r. 1735) a v Malackách (1722), ale táto posledná, založená grófom Mikulášom Pálffym sa sústreďovala najmä na výrobu pre vojsko.

Výrazný skok v rozvoji manufaktúr na našom území sa uskutočnil v druhej polovici šesťdesiatych rokov 18. storočia. Vyvolala ho skutočnosť, že Mária Terézia si po strate Sliezska veľmi naliehavo uvedomovala nevyhnutnosť rozvoja priemyslu, najmä textilného. Dekrétom z marca 1765 adresovaným uhorskej komore dala na vedomie, že si želá rozvoj manufaktúr aj v Uhorsku a sľúbila, že ho bude aj podporovať. V dedičných krajinách bola už v roku 1755 vyhlásená výroba plátna ako výroba necechového charakteru, tkáči mohli vystúpiť z cechov a plátno vyrábať slobodne a bez obmedzenia. O desať rokov sa to týkalo i tkáčov súkna. V západnej časti ríše sa zakladali tkáčske a pradiarske školy, boli prizývaní zahraniční odborníci, stavali sa technické zariadenia. Účinným prostriedkom podpory domáceho priemyslu bol zákaz dovozu niektorých výrobkov z cudziny.

V Uhorsku bola podpora jednotlivých manufaktúr potvrdzovaná panovníckinmi privilégiami, vďaka čomu vzniklo na Slovensku v druhej polovici šsťdesiatych rokov 18. storočia viacero nových manufaktúr.

63