Popély Árpád: 1968 és a csehszlovákiai magyarság - Fontes Historiae Hungarorum 3. (Somorja, 2008)
A csehszlovákiai magyarság a reformfolyamatban és a normalizáció első éveiben (Eseménytörténeti összefoglalás)
najväčším a najnebezpečnejším zo všetkých možných „hriechov" stával slovenský buržoázny nacionalizmus; hlásiť sa roku 1950 za Slováka bol už skôr nevýhodou ako výhodou. Predpokladajme však, že to tak nebolo a že tých 166 tisíc ľudí sa pri sčítaní roku 1950 ešte naozaj v plnom počte bálo prihlásiť k maďarskej národnosti. Báli sa však nejakí aj v roku 1961? V období, keď sa slovenský človek na južnom Slovensku - aj vďaka prispeniu štátnych orgánov - cítil nielen v postavení nežiaduceho podnájomníka, ale skôr zo všetkých strán „durným honom“ prenasledovaného Branka (z rovnomennej Chalupkovej básne): „a ja sirotou tu stojím a vo svojom nie som svojím“, „kto slovenskej pravde žije, pekelne ho krivda bije“. Dnes predsa nik iný ako Július Lôrincz (predseda Csemadoku a člen predsedníctva ÚV KSS, predpokladám teda, že človek informovaný) vyhlasuje, že Maďarov v Československu je už „600 tisíc“. Aby nedošlo k omylu, že išlo len o prerieknutie alebo náhodné zveličenie, spomeniem, že okr. organizácia Csemadoku v Galante žiada už aj mimoriadne sčítanie ľudu (teda nečakať ešte tri roky), „nakoľko posledné ... čo sa týka národnostného zloženia, je nereálne“. Csemadok v Galante je teda presvedčený, že ešte aj Lôrinczov odhad vzrastu je primálo optimistický. Súčasne však aj Július Lôrincz aj rôzne verejné rezolúcie Csemadoku nariekajú nad údajnou národnou asimiláciou občanov maďarskej národnosti na Slovensku, píšu dokonca o „vytváraní násilných foriem asimilácie“. Aby tomu vraj zabránili, súťažia v radikálnosti svojich požiadaviek - od vlastných štátnomocenských a výkonných orgánov cez územnú reorganizáciu a územnú autonómiu (neverejne už aj s vysťahovaním Slovákov z tohto územia), ďalej cez maďarské vysoké školy, maďarské vedecké a výskumné ústavy, maďarské národné divadlo v Bratislave, maďarské úradné názvy niektorých miest a podobne (zaujímavé, že práve oprávnená požiadavka ekonomického riešenia zaostávajúcich oblastí južného Slovenska sa v ich článkoch a rezolúciách objavuje najmenej). Trúfajú si navyše aj na revíziu a odsúdenie Košického vládneho programu vo vzťahu k národnostiam, „organizátorov“ výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne žiadajú „zverejniť a zobrať na zodpovednosť". Neviem síce, ako budú brať na zodpovednosť toho, ktorý umrel „udušením následkem obéšení“, ani ďalšieho, ktorý umrel iba „následkem“ väznenia, ale ďalší sú už vari po rehabilitácii, zodpovedať sa môžu. (Ostatne Antonín Novotný vždy tvrdil, že sú vinní. Ako vidieť, predsa mal pravdu.) Načim sa veľmi otvorene opýtať, kto to tu so svojimi nárekmi na asimiláciu a súčasne pretekaním sa v dôslednosti rôznych požiadaviek hrá pred statočnými občanmi maďarskej národnosti a pred celou slovenskou verejnosťou veľmi dvojtvárnu a veľmi špinavú hru? Pred prevratom - ale aj neskôr - v maďarskej spoločnosti mali veľkú frekvenciu dva výroky o Slovákoch: „Tót nem ember" a „buta tót". Stretávali sme sa potom s nimi najmä cez druhú svetovú vojnu a naši ľudia žijúci v národnostne zmiešaných obciach južného Slovenska, stretávajú sa s nimi, žiaľ, aj dnes. Zdá sa, že vedúci činitelia Csemadoku oba výroky spájajú so slovenským príslovím „príde hlúpy, čo to kúpi“. Myslieť si, pravdaže, každý môže, čo chce, pre nich však predsa maličké upozornenie: ak niekto rôzne deformácie „kupoval“ (alebo ich kupovali zaň iní) dlhé roky (šéfredaktori niektorých časopisov ešte aj dnes), nijako to neznamená, že bude „kupovať“ donekonečna alebo že bude „kupovať“ aj sám! Alebo má Július Lôrincz a okresné výbory Csemadoku iné „hlášky“? Ešte sa azda dakto nepresvedčil o totálnom krachu našej politiky voči národnostiam? Kultúrny život, 1968. április 19. 6. p. 103
