Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Jozef Leikert: Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku
98 Jozef Leikert Hlavnou podmienkou pre formovanie sa ľavice je prísne dodržiavanie demokratických foriem, kde bude mať každý človek právo slobodne vyjadriť svoj názor, kde budú tieto slobodné názory takou soľou politického života.“25 Kvôli správnemu pochopeniu udalostí druhej polovice 60. rokov minulého storočia vráťme sa späť do roku 1956, ktorý bol pre všetkých spisovateľov, nielen pre Ladislava Mňačka, veľmi dôležitý. Po II. zjazde českých a slovenských spisovateľov sa predpokladalo, že vedenie KSČ zasiahne proti niektorým spisovateľom. Nakoniec sa rozhodli využiť propagandistické nástroje a rozvírili antiintelektuálsku kampaň medzi robotníkmi, ktorých huckali proti umelcom a vedcom. Ich ďalšou zbraňou bola cenzúra a ovplyvňovanie spisovateľov prostredníctvom svojich verných. Konkrétne cez Františka Hečku, Miloša Kma, Kristu Bendovú a ďalších. Veľa urobili aj pohovory priamo na ústredných výboroch v Prahe a v Bratislave, kde žiadali od spisovateľov, „aby svoj postoj zmenili a tým svoje opozičné vystúpenia zdiskreditovali. Podarilo sa to v prípade Františka Hrubína, ale nie u Ivana Kupca a Juraja Špitzera. Dokonca po jednom takom pohovore na zasadnutí straníckej skupiny pri Zväze slovenských spisovateľov 21. 9. 1956, na ktorom sa zúčastnil aj tajomník ÚV KSS Augustín Michalička a ďalší funkcionári ÚV KSS, Juraj Špitzer zástupcom komunistickej moci otvorene povedal, že ,sa nechávajú informovať iba políciou a Paľom Dávidom a že to podľa toho aj dopadá’. Žiadal ich, aby povedali, či je pravda, že ,Správa tlačového dozoru oznamuje ŠtB mená spisovateľov, ktorých články boli cenzurované a či je to pravda, že je to v kádrovom matériáié'."26 Juraj Špitzer nám k tomu dávnejšie povedal: „Taký som bol napálený, že Michaličkovi som na straníckom výbore pred všetkými otvorene povedal, čo spisovateľov hnevá, ale aj uráža. Predtým večer sme to pri vodke rozobrali s Lacom Mňačkom a dohodli sme stratégiu. Michalička bol od zlosti červený a nevedel, čo má na to povedať. Kedysi som robil na ÚV KSS a poznal som ich praktiky, preto ma neprekvapilo, keď začali spisovateľov rozoštvávať. Karol Bacílek mi napríklad povedal, aby som si dal pozor na Ondreja Pavlľka. A Pavlíkovi zas povedal, že ho ohováram a brojím proti nemu. Bacílek si myslel, že sa to ani jeden z nás nedozvie, ale my sme si to vykričali už pri prvom poháriku... Proti niektorým spisovateľom predsa len zakročili, napríklad v októbri 1956 proti mne, a to dokonca na príkaz samotného Antonína Novotného."27 Novotný sa k celému prípadu vrátil na zasadnutí Byra ÚV KSS. Okrem iného sa sťažoval, že výsledky XX. zjazdu KSSZ sa na Slovensku vnímajú inak ako v Čechách, kde „otvoreného útoku proti strane sa neodvážia, avšak na Slovensku toto pokračuje“.28 Zároveň žiadal vyvodiť dôsledky „za nedostatky v Kultúrnom živote“.29 Bacílek sa na jednej strane zastal spisovateľov, že všetci nie sú rovnakí, ale na druhej strane žiadal zvoliť taktiku postupného rozkladu a tým utlmovania spisovateľských aktivít, ktoré sú pre stranu škodlivé. Ivan Kupec nám prezradil: „Novotný ako prvé opatrenie navrhol posilniť tlačový dozor, ktorý aj tak bol prísny a ťažko sa dalo s ním vychádzať. Súdruhovia s okrúhlou zelenou pečiatkou boli čím ďalej rafinovanejší a prichádzali na všetky naše finty, ako dostať do novín články, o ktoré sme mali záujem. Podobne sa správali aj pri posudzovaní a schvaľovaní kníh. Stačila čo len jedna dvojzmyselná veta a museli sme vyhodiť celú kapitolu alebo knihu prerobiť. Bacílek žiadal odvolať z funkcie šéfredaktora Kultúrneho života Juraja Špitzera a so mnou sa mal uskutočniť kardinálny rozhovor. Ak sa nevzdám svojich názorov, začne sa voči mne disciplinárne konanie. Buď poslúchnem, alebo bude so mnou amen. Zabudli, že som tvrdá fraštácka nátura a len tak sa nevzdávam. Z materiálov som sa dozvedel, že som zblúdený človek a ešte k tomu s protimarxistic-
