Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Jozef Leikert: Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku
Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku 95 a Jaroslav Seifert, najmä Seifert ich privádzal do zúrivosti. S Hrubľnom rátali, že sa s ním dá ešte pracovať.8 S plnou vážnosťou sa zvažovalo, či zasiahnuť alebo nezasiahnuť proti spisovateľom. Nebyť XX. zjazdu KSSZ, možno by sa boli niektorí ocitli za mrežami. Záver bol taký, že je „nutné oprieť sa o aktív súdruhov, ktorí sa osvedčili, rozšíriť ho o ďalších, ktorí už vidia situáciu správne a oddeliť popletených ľudí“9 od ostatných. V júni 1956 sa konala celoštátna konferencia KSČ, ktorá tvrdo odsúdila zjazdovú diskusiu. Najviac nahnevaný bol Václav Kopecký a prvý zaútočil na spisovateľov. „Namiesto prerokúvania problémov slovesnej tvorby niektorí spisovatelia použili zjazd na to, aby z jeho tribúny verejne rozvinuli otázky našej vnútrostraníckej diskusie a aby sa oborili na naše ľudovodemokratické zriadenie,“10 povedal. Okrem iného žiadal, aby sa zväzy a samotní spisovatelia porátali medzi sebou, čím ich vyzýval k otvorenej vojne. Rátal s tým, že keď budú rozoštvaní, skôr ich ovládnu. Jeho vystúpením boli šokovaní nielen spisovatelia, ale aj vedúci predstavitelia KSČ. Tým, že referát nebol vopred v politbyre konzultovaný, Antonín Novotný sa od Kopeckého názorov dištancoval, „zároveň sa však zasadzoval, aby vedenie KSČ vystúpenie Václava Kopeckého podporilo“.11 Taký bol Novotný... Kopecký, ako ho poznáme aj z iných situácií, tvrdohlavo trval na svojom a nebol ochotný od svojho vystúpenia, ktoré medzitým prevzali stranícke noviny, ustúpiť. Podporu čakal od politického byra, to však zaujalo postoj mŕtveho chrobáka. Zaujímavé je, že sa nerozdelili spisovatelia, ale Predsedníctvo ÚV KSČ! Niektorí s Kopeckým súhlasili, iní nie, aj keď mu nakoniec všetci dali za pravdu. „Charakter diskusie na uvedenom zasadnutí Politického byra ÚV KSČ potvrdzuje, že vo vedení KSČ existovali rozdielne názory iba na otázky používaných prostriedkov, nie však na hodnotenie prebiehajúcich udalostí a základné politické princípy.“12 Spisovatelia Kopeckého nemali radi (a nielen oni), Mňačko patril k jeho najväčším kritikom. „Václava Kopeckého, ktorého pokladám za najväčšieho zloducha v strane, som prenasledoval s takmer neľudskou nenávisťou a on môj vzťah opätoval.“13 Mňačko len čakal na príležitosť, aby sa mohol do neho pustiť. Ako jeden z mála sa ho nebál. Zlé skúsenosti s ním mal aj Klement Gottwald. Už počas emigrácie v Moskve, kde boli obaja cez vojnu, sa ho „bál... a radšej ho obchádzal“.M Po vojne, „keď mal Gottwald podstatne silnejšiu pozíciu, Kopeckého sa naďalej bál a nechcel s ním nič mať... Asi vedel, čoho je Kopecký v spolupráci s NKVD schopný“.15 Napriek tomu, že o Kopeckom sa vedelo, že je zákerný a navyše bol agentom NKVD, Mňačko mu napísal otvorený list. „List som mu poslal doporučene, predtým som ho ukázal niektorým slovenským spisovateľom, od ktorých som žiadal, aby ho uverejnili v Kultúrnom živote. Špitzer, ktorý sa po mne stal šéfredaktorom Kultúrneho života, súhlasil. Mal však podmienku, aby súhlasil aj tajomník zväzu Ctibor Štítnický. Ten sa alibisticky zichroval. Nezdalo sa mi to, ale nebol som proti, aspoň nepôjde len o môj názor, ale názor všetkých slovenských spisovateľov. Štítnický mal len jednu podmienku, aby som .naoko' nesúhlasil s vystúpením Františka Hrubína a Jaroslava Seiferta na zjazde v Prahe. Pýtal som sa ho, ako to môžem urobiť, keď sa mi ich prejavy páčili a po vystúpení som im zablahoželal. Znovu prízvukoval, že len »naoko«, aby mal alibi pred ÚV KSS, ktorý musí o článku informovať. Mám to brať ako odplatu - niečo za niečo. Aj na Hlbokej sa potrebujú pred Prahou poistiť, pozná ich veľmi dobre... Do rána som rozmýšľal, čo spraviť. Nakoniec som súhlasil, ale len preto, aby článok vyšiel. Rátal som s tým, že keď vyjde, spôsobí rozruch a bude sa dlho o ňom hovoriť. A potom som si povedal, čo ak aj článok prispeje k urýchleniu politických zmien a Kopeckého, na ktorého bolo veľa ľudí nahnevaných,
