Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Jozef Leikert: Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku
96 Jozef Leikert odvolajú. A to by bolo aj víťazstvo Hrubľna a Seiferta. Bytostne som bol presvedčený, že článok zarezonuje, aj keď som si uvedomoval, že mnohí si budú o mne myslieť, že som dvojtvárny. Na jednej strane chválim prejavy Seiferta a Hrubľna a na druhej strane s nimi nesúhlasím. Tak trochu diplomaticky som veril, že všetci získame, veď v článku bolo napísané to, čo Kopeckému nikto dovtedy verejne nepovedal. Ani Hrubľn, ani Seifert. Preto sa domnievam, že som ich z morálneho hľadiska nepodviedol, hoci uznávam, že to nebolo voči nim najserióznejšie. Vtedy som bol presvedčený, že v záujme veci treba robiť aj kompromisy... Nakoniec všetko bolo inak, ja som svoje predsavzatie splnil, Štľtnicky so Spitzerom nie. Na ÚV KSS vraj niekto článok zakázal uverejniť. Kto to bol, to som sa nikdy nedozvedel. Dokonca článok nemohol vyjsť ani vtedy, keď Špitzer so Štítnickým pohrozili rezignáciou na svoje funkcie. Neviem, možno sa práve oni zľakli a zahrali predo mnou na mňa divadielko. Nech to bolo akokolVek, aj po rokoch si myslím, že urobí všetko, aby článok vyšiel."16 Politológ Juraj Marušiak tvrdí, že Mňačko upozorňoval na fakt, že sa začínajú vytvárať „dva myšlienkové životy - verejný a súkromný“.17 Inak sa hovorilo v súkromí a inak oficiálne. V tom čase sa nahlas opovážil málokto, Mňačko bol jeden z mála. Zaujímavé je, že nenadával všeobecne na komunistickú stranu, ale iba na ľudí, ktorí prznili (výraz Ladislava Mňačka - J. L.) jej myšlienky a ideály. Strana bola pre neho div nie posvätnou a on jej veril. To vysvetľuje jeho pohnútky na napísanie rozsiahleho oslavného úvodníka do Kultúrneho života k 35. výročiu založenia KSČ. Zarážajúce je, že ho napísal práve on a nie niekto iný. Pri významných výročiach úvodník totižto zvyčajne písal šéfredaktor alebo niektorý funkcionár, čo sa praktizovalo až do novembra 1989. To, či ho Mňačko napísal dobrovoľne, alebo to dostal príkazom, prípadne ho o to niekto požiadal, nie je podstatné, dôležitejšie je, ako ho napísal a čo v ňom zdôraznil. Aj po rokoch cítiť, že ho písal úprimne a všetkému v ňom veril, i keď to z dnešného pohľadu vyznieva naivne až smiešne. (Treba sa však pozerať v kontexte doby a vývoja osobnosti Ladislava Mňačka.) Okrem iného v úvodníku napísal: „Popri všeľudských ctnostiach, známych už tisícročia a vždy znovu narušovaných a znehodnocovaných, vznikajú v priebehu socialistickej výstavby ctnosti nové, predtým neznáme, ctnosti socialistického človeka. Vnútro ľudské je bohatšie a plnšie a vedomie ľudskej dôstojnosti zrelšie. Myšlienkový svet sa obohacuje. Je úlohou spisovateľa presvedčivo ukázať a dokázať, kde a ako sa obohacuje. Je to úloha, ktorú za neho nemôže plniť nikto iný. Ale je rovnako vážnou povinnosťou spisovateľa bdieť, aby tieto ctnosti nikto neurážal a neprekrucoval, aby myšlienka humanity a pocit dôstojnosti ľudskej neboli dupané kopytami nevedomosti, nezodpovednosti, či zlej vôle.“18 Mňačko cítil potrebu vyjadriť sa i k problému kultu osobnosti, ktorý po XX. zjazdu KSSZ ešte viac traumatizoval celý národ. Napísal: „Aj spisovateľ prispel k narastaniu kultu osobnosti a je zaň spoluzodpovedný. Je to už tradíciou, že spisovateľ má dôveru ľudu a je to tradícia krásna, ktorú neslobodno zhodiť a zničiť. Nie je pravdivé tvrdenie, že ľudia mu neverili. Ľudia mu verili i vtedy, keď podliehal kultu osobnosti. A tým prispel vo vážnej miere k jeho narastaniu... Bola to strana, ktorá vyslovila prvá oslobodzujúce slová, ktorá mala a má dosť sily vyporiadať sa aj s takými vážnymi otázkami, aké odhalil a začal riešiť XX. zjazd. A má dosť síl na svoju dejinnú úlohu a má aj dosť odvahy vysporiadať sa so všetkým, čo je zastaralé, zlé a nezdravé. Boj proti kultu osobnosti, proti prekrucovaniu leninských princípov vedenia strany a štátu si nikto nevymyslel. Ten vyrástol z hlbokej analýzy straníckeho a štátneho života, z rozboru nedostatkov a chýb, z naprostej potreby posunúť vec socializmu, neodlučiteľného od
