Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)

Jozef Leikert: Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku

94

Jozef Le i kert

ca sa vyslovil za rehabilitáciu komunistických intelektuálov zoskupených okolo DAV- u, ktorí boli nespravodlivo obvinení z buržoázneho nacionalizmu a uväznení, hoci ešte nedávno mal iný názor. Odsúdil aj existenciu tlačového dozoru a volal po zmene redakčnej praxe časopisov, Pravdu nevynímajúc, čo znamenalo, že kritizoval i orgán strany. Prejav, ktorý trval skoro hodinu, prítomných nenadchol, prijali ho nezaujato a niektorí s nevôľou. Štítnický bol sklamaný, myslel si, že bude mať úspech a u kolegov zaboduje. Zabudol, že dotyční si pamätajú na jeho nedávne postoje, ale aj na to, čo hlásal ešte pred pár týždňami.

Mňačko sa k plenárnej schôdzi, k diskusii a k celému zjazdu vrátil úvodníkom v Kultúrnom živote. Začal tým, že niektorí delegáti na zjazde v Prahe nediskutovali preto, lebo boli presvedčení, že o slovenskej literatúre a o slovenskom zväze treba diskutovať doma, na Slovensku. S takýmto názorom nesúhlasil, lebo Praha bola podľa neho tým najvhodnejším miestom na vystúpenie a na upozornenie na nedostatky a problémy, ktoré dlhodobo trápili slovenských spisovateľov. Za najväčšie pozitívum označil, že ľudia sledovali zjazdové rokovanie s nebývalým záujmom, o čom svedčia aj listy, ktoré prišli do redakcie Kultúrneho života. „Zo všetkých týchto listov - i z tých, ktorých obsahom je často roztrpčená kritika, vyviera nová dôvera v spisovateľovu poctivosť a jeho schopnosti. Ľudia spisovateľom veria, a to je najzáväznejší výsledok II. zjazdu československých spisovateľov.“2

Mňačko mal z diskusie na plenárke dobrý pocit, lebo spisovatelia si mnohé vyjasnili. „XX. zjazd KSSZ odvalil zo spisovateľovej cesty hlavné prekážky, ktoré dusili rozlet literatúry. Pegasovi odstránil klapky z očí a uvoľnil mu uzdu. To sú perspektívy radostné, ale aj nesmierne zaväzujúce. Nikto nám nebude predpisovať, čo a ako máme písať."3

Ako sa len mýlil. Nasledujúce roky hovorili o opaku, spisovatelia mali opäť zviazané ruky a predpisovali im, ako majú písať. Mňačko bol naivný aj v tom, keď žiadal, aby spisovateľ mal „nezlomnú dôveru, že za svoje dielo nebude šikanovaný, vyhadzovaný z miesta, prenasledovaný, prípadne vyšetrovaný".4

Ani to nebola pravda. Prenasledovaní a šikanovaní neboli iba spisovatelia, ale každý, kto verejne vyjadril nesúhlas s vládnucou mocou.

Z pohľadu komunistov pražský zjazd spisovateľov dopadol veľmi zle. Vedenie KSČ ešte počas zjazdu hovorilo o palácovej revolúciia spisovateľov rozdelilo do niekoľkých kategórií podľa lojálnosti. (Vedenie KSS k rozdeleniu do skupín slovenských spisovateľov pristúpilo až na jeseň 1956.)

Ďalšie hodnotenie zjazdu urobilo politické byro ÚV KSČ 21. mája 1956. Najostrejšie vystúpil Jiŕľ Hendrych, ktorý sa na zjazde zúčastnil. Kladne hodnotil iba rezolúciu, ale tá bola pripravená vopred a nevyjadrovala atmosféru rokovania. Politbyro usúdilo: „Zjazd odhalil veľké slabiny v politicko-ideologickej úrovni spisovateľov a ukázal, čo bolo v literatúre falošné, pokrytecky predstierané a čo skutočné zdravé.“5 (Viacerí spisovatelia tvrdili pravý opak.)

ÚV KSČ pozitívne hodnotil zo Slovákov iba Vladimíra Mináča. Katarína Lazarová podľa nich prejavila „snahu stáť na pozíciách strany, hoci s niektorými výhradami“.6 Takéto hodnotenie sa dostalo aj viacerým českým spisovateľom. Vedenie KSČ bolo spokojné iba s niekoľkými mladými spisovateľmi, medzi ktorými bol z dnešného pohľadu nepochopiteľne aj Václav Havel. Ladislav Mňačko sa neobjavil ani medzi jednými, ani medzi druhými; nechválili ho, ale ani nehanili. V tom čase „nepatril medzi najradikálnejších oponentov oficiálnej politiky KSČ, vo vedení KSS bol striedavo hodnotený ako politicky spoľahlivý alebo kolísavý“.7 Najviac kritizovaný bol František Hrubín