Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
László Bukovszky: Štátna bezpečnosť a maďaarskej revolúcie roku 1956 v katolíckej cirkvi v Československu
Ohlas maďarskej revolúcie roku 1956 v katolíckej cirkvi v Československu 87 národa v Maďarsku“. Z propagandistického hľadiska bola najdôležitejšia ich proklamácia, že „pevne stoja na základe ľudovodemokratického zriadenia našej československej vlasti“, veď práve preto môžu pomôcť bratom v susednom Maďarsku, aby „pocítili výsledky našej statočnej budovateľskej práce“.31 Ďalší mieroví kňazi zdôrazňovali „vymoženosti socializmu“ a „upevňovanie priateľských vzťahov k Sovietskemu zväzu“, a čo bolo ideologicky ešte účinnejšie, vyzývali, aby sa náš ľud „nedal klamať nepriateľskými živlami“, ale aby pokračoval „v zdravom vývoji...".32 „Sme šťastní“, dodávali Katolícke noviny na inom mieste, „že Boh chráni našu vlasť od nešťastí a sme vďační aj našej vláde, že spravodlivou politikou, spravodlivým hospodárením zabezpečuje všetkému ľudu prácu, zárobok, liečenie, kultúrne výdobytky a iné.“33 Drobnokresbu reakcie na revolúciu v Maďarsku dopĺňajú zápisnice z kňazských dekanátnych stretnutí. Na každej sa mali preberať tézy českého prorežimného duchovného Josefa Plojhara, ktoré preniesol na pražskej celoštátnej konferencii mierového duchovenstva. Ich základnou myšlienkou bolo, že v Maďarsku „pre nejednotnosť vlády neriešili požiadavky pracujúcich, čo zneužili kontrarevolučné protiľudové sily pre svoje ciele, čo maďarský ľud ťažko oplakáva“.34 Plojhar citoval aj čelného francúzskeho komunistu Mauricea Thoreza, ktorý mal povedať: „My sa nikdy s komunistami nedohodneme na tom, či je po smrti nebo, alebo peklo; ale na tom, aby nebolo peklo na zemi, sa dohodnúť môžeme a musíme!“.35 Následné diskusie o revolúcii u južných susedov však vôbec spontánne, kedže každú kňazskú schôdzu duchovných dozoroval príslušný cirkevný tajomník, alebo dokonca sám vládny zmocnenec z biskupského úradu. Títo komunistickí funkcionári aktívne zasahovali do kňazských rozhovorov, vysvetľovali, ako treba chápať revolúciu u južných susedov, a od kňazov žiadali nepolitizovať a radšej upokojovať veriacich a tíšiť ich nálady. 0 utišovaní nálad a neistote veriacich sa napríklad hovorilo na porade Okresného mierového výboru senického dekanátu. Farár Jozef Kuzma z Balogu nad Ipľom opisoval paniku svojich veriacich, skupujúcich potraviny. Len ťažko ich presviedčal, že vojna nebude, lebo oni mu zasa naliehavo radili „brať viac“. Duchovní sa na poradách pokúšali aj o viac či menej kompetentné politické komentáre: na spomenutej porade napríklad vystúpil farár z Cárov Ladislav Ryšavý, podlá ktorého dôležitú úlohu v Madársku zohrali „západné špionážne centrály“. Senický farár Filip Beňačka zasa vybadal súvislosť medzi udalosťami v Egypte a Madársku a podľa príslušnej zápisnice mal vyhlásiť, že „tí, čo potláčajú a ničia slobodu v Egypte na Níle, nemôžu dopriať pokoja ani obyvateľom na Dunaji“. Keď sa porada chýlila k záveru, tzv. pokrokoví duchovní sa zaviazali „rozptyľovať nepriateľské správy cudzieho rozhlasu zameraného k otravovaniu nášho pokojného ovzdušia a svoje kázne z času na čas tak zameriavať na veriacich, aby ich viedli k uskutočneniu praktickej lásky k blížnemu“.36 Tému madárskej revolúcie obšírne analyzovali aj kňazi dekanátu Modrý Kameň, ktorí tiež vykresľovali situáciu vo svojich farnostiach: farár Štefan Lestár z obce Olováry sa pýtal, či jeho madárskí veriaci môžu svojim príbuzným pomôcť aj mimo Fondu solidarity. Prítomní duchovní opäť prebrali i tézy českého prorežimného duchovného Plojhara, ktoré sa stali východiskom na konštatovanie, že „u nás vládne kruhy správne sa riadili požiadavkami robotníkov... u nás zásadou bola jednota a mier“ a preto je nutné „upevňovanie jednoty ľudu a bratských zväzkov so všetkými krajinami tábora mieru, predovšetkým so ZSSR, ktorý nás nesklamal“. K tomu farár z Čeboviec Csányi kuriózne doplnil, že „politika v Madársku bola zlá, u nás je druhé Švajčiarsko“, lebo „politika našej vlády je správna a preto jej musíme dôverovať“. Na záver okresný cirkevný tajomník Moravčík poznamenal, že Fond solidarity v ich dekanáte vyniesol v rámci okresu 75-tisľc korún.37
