Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
László Bukovszky: Štátna bezpečnosť a maďaarskej revolúcie roku 1956 v katolíckej cirkvi v Československu
86 Jozef Haľko badať „nové a smelšie postoje“. Aby bolo jasné, že smelšie postoje sú nežiaduce, v polovici júna 1956 bol zo štúdia podmienečne vylúčený seminarista Ľubomír Sedlák pre údajný nedostatok rešpektu „voči požiadavkám kladeným na vysokoškolského študenta - bohoslovca“.24 Napriek takémuto zastrašovaniu musel Kvasnička v novembri 1956 konštatovať, že „udalosti v Maďarsku vyvolali mimoriadny záujem a u mnohých študentov pochopiteľne aj očakávanie, čo prinesie každý ďalší deň u nás". Súčasne prejavili sa aj rozpaky, lebo „študenti si pre rýchly spád udalostí nevedeli vytvorit definitívne závery“. Podľa tajomníka v tomto období v časti študentov „badateľne oživlo národné povedomie, ako aj na myšlienke slovenskej vzájomnosti stojaci lojálny vzťah k ZSSR". A pokiaľ ide o poslucháčov maďarskej národnosti, „neprejavili otvorene nezdravé tendencie“. Otázku Mindszentyho „všeobecne nerozhodne obchádzali“. Kvasnička to pripisoval vystúpeniu dekana Dr. Cyrila Dudáša, ktorý verejne priznal, že Mindszentyho vyhlásenie vzal „s bolesťou na vedomie“, lebo kardinál bude „pokračovať vo svojej činnosti tam, kde pred ôsmimi rokmi prestal“. Kvasnička súčasne opisoval, aká vraj bola v tých dňoch neľahká jeho situácia na prednáškach spoločenských vied. Bohoslovcov sa snažil presviedčať, že s maďarskými pracujúcimi sympatizuje, pokladá ich však za „oklamaných reakciou“ a „strhnutých nacionalizmom", pričom Jánosa Eszterházyho a Otta Habsburského označil za „kapitalistické a fašistické živly“. Tiež vyhlásil, že našej maďarskej menšine treba zabezpečiť „rovnaké práva ako ostatným pracujúcim“, s mnohoznačným dodatkom, že za to „budeme od nich žiadať vernosť republike“.25 Nezdá sa však, že by Kvasnička presvedčil všetkých študentov, lebo sa neskôr sťažoval na „reakčne zameraných bohoslovcov“, ktorí kuloárne schvaľovali maďarské povstanie, ospravedlňovali Mindszentyho, ba na jeho hodinách si dovolili kritizovať spôsob, akým tlač písala o pápežovi. Medzi profesormi bol zasa nápadne nelojálny Alexander Spesz, ktorý sarkastickými poznámkami proti socializmu "znížil jeho autoritu“.26 Túto napätú atmosféru sa Kvasnička medzi bohoslovcami pokúšal uvoľniť organizovaním prosocialistických a ešte viac prosovietských akcií. „Veľmi silno som zdôrazňoval“, hlásil svojim nadriadeným, „význam nášho spojenectva a priateľstva so ZSSR, najmä vzhľadom k blížiacemu sa Mesiacu československo-sovietskeho priateľstva."27 Čo najslávnostnejšie zorganizoval jeho otvorenie, prednášku Jozefa Straku doplnilo počúvanie tvorby ruských klasikov a informatívna beseda o mierovej konferencii v Prahe.28 Posledné týždne roka 1956 opisoval Kvasnička nasledovne: „Politické ovzdušie bolo charakterizované doznievajúcim odrazom búrlivých udalostí v Maďarsku. S postupujúcou konsolidáciou pomerov začal pomaly klesať i záujem o túto otázku.“ Na ďalšiu konsolidáciu Kvasnička využil aj záver Mesiaca priateľstva, keď sa sám podujal na prednášku o tomto priateľstve „z hľadiska vývinu súčasnej medzinárodnej situácie“.29 Popri prorežimnej redakcii Katolíckych novín a súdruha Kvasničku, v kňazskom seminári spolupracovala na usmerňovaní nálad najmä medzi veriacimi aj skupina prorežimných kňazov tzv. Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. Na zasadnutí jeho Celoslovenského mierového výboru v polovici novembra predniesol hlavný referát predseda výboru Alexander Horák, ktorý sa podujal analyzovať pomery predchádzajúce vývoju maďarských udalostí. Medzi iným vyhlásil, „že naše duchovenstvo sa od začiatku postavilo po boku pracujúceho ľudu a na tento ľud vždy s láskou myslí, pomáha mu a chráni i bude chrániť všetky jeho sociálne výdobytky“.30 Následne predsedníctvo uvedeného výboru prijalo vyhlásenie, v ktorom po odsúdení vojenskej agresie anglofrancúzskych jednotiek v Egypte jeho členovia konštatovali „hlboké rany v živote celého
