Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Popély Árpád: A szlovák pártvezetés és az 1956-os magyar forradalom
76 László Bukovszky Reakcia ÚV KSČ v rámci jeho spoločensko-moGenského postavenia bola nekompromisná. V dôsledku poľských a maďarských udalostí počas jesene 1956 bolo vydaných niekoľko normatív represívneho charakteru, pomocou ktorých ozbrojené zložky MV zastrašovali, dezinformovali vlastné obyvateľstvo a monitorovali každý náznak odporu smerujúci proti „vedúcej sile" spoločnosti. Výsledkom tejto činnosti bezpečnostných zložiek MV bolo hromadné perzekvovanie obyvateľstva. Vedenie KSČ sa situáciou v Maďarsku prvýkrát zaoberalo 23. októbra na základe ústnych správ Antonína Novotného a Rudolfa Baráka. Na druhý deň poobede, po doručení nových správ o udalostiach v Maďarsku, zasadalo politbyro bez Novotného, ktorý v tom čase bol na porade v Moskve. Po prednesení aktuálnych správ ministrom vnútra najvyššie vedenie ÚV schválilo vydanie rozkazu ministra Baraka.7 Politbyro vzniknutú situáciu v susednom Poľsku a Maďarsku charakterizovalo ako proces vyjasňovania si niektorých vnútrostraníckych a vnútroštátnych otázok. Pouličné boje v Budapešti označovalo za ozbrojenú provokáciu malej skupiny ľudí. Napriek tomu politbyro vydaním tajného rozkazu ministra vnútra č. 105 vytvorilo priestor na agresívny postup proti potenciálnym nepriateľom a predpokladaným udalostiam na domácej pôde. Tajný rozkaz MV č. 105 (TRMV) v súvislosti s udalosťami v Poľsku a Maďarsku v deviatich bodoch nariadil zložkám MV najvyšší stupeň bdelosti a akcieschopnosti. Štátna bezpečnosť ostražito sledovala operatívnu situáciu v krajine a zachytávala všetky signály o šírení správ o revolučných udalostiach v Maďarsku a konkrétne správanie sa jednotlivcov. Na tento účel dostala ŠtB všetky operatívne prostriedky. Barák s rozkazom vyhlásil stav dosažiteľnosti pre všetky zložky MV, pričom náčelníci mali v právomoci podľa miestnej situácie posilniť útvary stálej služby. Na území celého Slovenska 24. októbra vyhlásil 50-percentnú pohotovosť všetkých zložiek MV vrátane vnútornej a pohraničnej stráže.8 Pohraničné oddiely Verejnej bezpečnosti (VB) boli posilnené príslušníkmi krajských správ MV a obmedzili malý pohraničný styk a turistické cesty na minimum. Za celé obdobie revolučného diania v Maďarsku boli ozbrojené zložky MV v stálom kontakte s okresnými a krajskými orgánmi strany. Útvary ŠtB ale i VB pravidelne informovali o aktuálnej situácii stranícku špičku, stranícke orgány mali naopak za povinnosť politickú mobilizáciu príslušníkov MV. Náčelníci zložiek MV podávali denné situačné správy ministrovi vnútra, resp. sekretariátu MV. V čase vydania rozkazu č. 105 došlo v Budapešti k ozbrojenému boju. Z obavy, že môže nastať podobná situácia, politbyro uvedeným rozkazom spravilo konkrétne bezpečnostné opatrenia Prahy. Počas pohotovosti hliadkovú službu a stráženie strategických objektov zabezpečovali jednotlivé správy a zvláštne odbory MV. Napr. II. správa MV mala na starosti monitorovanie Václavského námestia, III. správa MV kontrolovala vysielanie rozhlasu a televízie, venovala pozornosť školám, študentským ubytovniam a kostolom, VIII. správa strážila sídlo ÚV KSČ, Hrad, byty členov politbyra, budovu veľvyslanectva ZSSR a budovu ministerstva zahraničných vecí.9 V ten deň náčelníci krajských správ MV dostali úlohy ihneď rozpracovať a realizovať na svojich útvaroch jednotlivé body tajného rozkazu. Štátna bezpečnosť podľa príkazu ministra cez tajných spolupracovníkov, aktivistov a svojich príslušníkov aktivizovala operatívnu činnosť. V jednotlivých krajoch a okresoch sa táto operatívna činnosť zameriavala na sledovanie postoja občanov, na prieskum verejnej mienky, na šírenie protištátnych letákov atď. Osoby, ktoré schvaľovali situáciu v Maďarsku a ktoré sa záporne vyjadrovali proti štátnemu zriadeniu a ZSSR, boli rozpracované a sledované. Na túto činnosť ŠtB mohla využiť všetky prostriedky, ktoré mala k dispozícii.10 Platilo to aj na
