Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Popély Árpád: A szlovák pártvezetés és az 1956-os magyar forradalom
László Bukovszky STATNA BEZPECNOSť A MAĎARSKA REVOLÚCIA ROKU 1956 Päťdesiate roky minulého storočia v štátoch bývalého sovietskeho bloku boli poznamenané všeobecnou politickou i hospodárskou krízou. Táto kríza mala, prirodzene, hlbšie korene, ale po smrti Josifa V. Stalina a po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) sa dostala do popredia.1 Po Stalinovej smrti sa objavili určité náznaky zmien v hodnotení vedúcich komunistických špičiek aj v Československu. Čiastočne ako výsledok tohto procesu môžeme hodnotiť organizačnú zmenu Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá bola vtedy na vrchole svojej moci. Okrem zásadných organizačných a personálnych zmien bolo 11. septembra 1953 zrušené ministerstvo národnej bezpečnosti a vytvorené nové ministerstvo vnútra, a to z ministerstva národnej bezpečnosti a vtedajšieho ministerstva vnútra.2 Napriek týmto úpravám celá činnosť nového ministerstva bola naďalej podriadená záujmom a potrebám komunistickej strany.3 Na jar 1956 v intenciách sovietskeho vedenia bolo badať určité snahy politickej korektúry aj v Československu. Napriek susednému Poľsku a Maďarsku sa však z tohto procesu nevytvorili široké, celospoločenské aktivity a formy odporu, ktoré by ohrozovali ďalšiu existenciu totalitného komunistického režimu. Československý vývoj smeroval celkom opačným smerom. Komunistické vedenie po počiatočnej kríze stabilizovalo politickú a ekonomickú situáciu. V tomto procese efektívne asistovali ozbrojené zložky ministerstva vnútra (MV), medzi ktoré patrila i Štátna bezpečnosť, priamo riadená ministrom vnútra Rudolfom Barákom a tromi námestníkmi.4 Ozbrojené zložky MV boli formálne podriadené podpredsedovi vlády, ale v skutočnosti plnili rozhodnutia politbyra ÚV KSČ.5 Poľské a maďarské jesenné udalosti napriek stabilizácii politickej a ekonomickej situácie mali široký ohlas aj v Československu. V celej spoločnosti bolo badať dva typy odporu proti režimu: osobný a kolektívny, ktoré zahŕňali v sebe rôzne formy vonkajších znakov sympatie s revolučnými udalosťami a spoločenskou premenou v uvedených dvoch susedných štátoch. To, že tieto formy odporu boli neporovnateľné s maďarskými udalosťami, sa môže vysvetliť vnútropolitickou situáciou. V rámci straníckej špičky sa po roku 1953 neutvárala žiadna nová alternatíva vo vnútri strany tak ako to bolo v Maďarsku v prípade Imreho Nagya. Napriek hospodárskej kríze na začiatku 50. rokov a menovej reforme roku 1953, životná úroveň v Československu bola vyššia ako v Maďarsku.6 V neposlednom rade spoločenskú pasivitu môžeme vysvetliť aj aktívnou činnosťou ozbrojených zložiek ministerstva vnútra.
