Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
Jozef Leikert: Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku
Slovenskí spisovatelia roku 1956 a ich reakcie na udalosti v Maďarsku 103 delenia ÚV KSS Ondrej Klokoč, neskorší predseda Slovenskej národnej rady, kritizoval spisovateľov, že sú k udalostiam v Maďarsku priam apatickí. Dokonca im s plnou vážnosťou vyčítal, že vytvorili málo básnických diel, ktoré sa zaoberali udalosťami v Maďarsku. Povedal to 17. novembra 1956 na besede vedenia strany so spisovateľmi, na ktorej bol prítomný aj vedúci tajomník ÚV KSS Karol Bacílek, tajomník ÚV KSS Augustín Michalička, podpredseda Zboru povereníkov Štefan Šebesta a krajskí tajomníci strany z Nitry, Banskej Bystrice a Košíc.48 Mňačko sa na výjazdoch po južnom Slovensku nezúčastnil. Dostalo sa mu väčšej „pocty“, keď s Viktorom Egrim a českými spisovateľmi Bohumilom Ŕíhom a Jifľm Marekom cestovali do Maďarska. Bolo to už síce po potlačení povstania, ale cieľom ich návštevy bolo presvedčiť maďarských spisovateľov, aby sa priklonili k režimu Jánosa Kádára. Ako posúdiť postoj Mňačka? Sú len dve možnosti: buď bol o správnosti misie stopercentne presvedčený, alebo si nebol vedomý, na čo sa prepožičal. Druhá alternatíva nie je až taká reálna, pretože až taký naivný nebol... Škoda, že Mňačko už nežije, aby nám bližšie skomentoval stretnutia s maďarskými spisovateľmi, lebo v čase, keď sme sa stretávali, nestihli sme sa na všetko podrobne spýtať. Prečo vlastne do Maďarska cestoval? Oficiálne informácie sú jedna vec a neoficiálne iná. Viac mohla napovedať beseda štyroch československých spisovateľov s kolegami z Maďarska. Za maďarskú stranu sa na nej zúčastnil Pál Szabó a Péter Véres. Veľavravná je práve účasť P. Véresa, ktorý bol v rokoch 1954 - 1956 (až do rozpustenia) predsedom Maďarského zväzu spisovateľov. Beseda mala byť uverejnená v Kultúrnom živote číslo 9, ktoré vyšlo začiatkom marca 1957.49 Článok napokon po zákroku Antonína Novotného nevyšiel. Ktovie, čo všetko na besede odznelo, keď sa celým prípadom musel zaoberal až prvý tajomník ÚV KSČ. Dokonca celý náklad jedného čísla Kultúrneho života bol na jeho podnet zabavený. Spomínali sme, že Mňačko bol spolu s ďalšími tromi spisovateľmi po revolúcii v Maďarsku na služobnej ceste v Budapešti. Po nejakom čase povedal literárnemu vedcovi a kritikovi Karolovi Rosenbaumovi, že cestu do Maďarska mal odmietnuť. Hanbí sa za ňu, lebo ňou obhajoval represálie proti maďarským spisovateľom. Napriek tomu „služobka“ priniesla jeden dôležitý úžitok: cestou tam i späť rozoberal dávnejší nápad, ktorý sa mu podarilo dotiahol o rok, keď bol zastupujúcim prvým tajomníkom. Rosenbaum nám k tomu povedal: „Laco mi spomínal, že cestou do Maďarska otvoril otázku, že by Zväz slovenských spisovateľov mohol konečne vydávať pre maďarsky píšucich spisovateľov literárny časopis. Jedine vdäka nemu sa to podarilo. Viem, že niekoľko ráz ako zastupujúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov rokoval o tom s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Augustínom Michaličkom, čo isto pri kartách spečatil s Karolom Bacílkom. Madärskí spisovatelia mu môžu byť za veľa povďační, nebyť jeho aktivity, neviem, či by sa to bolo podarilo, lebo na zväze neboli mnohí tejto myšlienke naklonení a viacerí bolo zásadne proti."50 Vzťahy spisovateľov s vládnucou mocou boli v tom období na ostrie noža. Literátom prekážalo, že im cenzori sústavne zasahujú do tvorby, a preto čoraz hlasnejšie volali po zrušení Správy tlačového dozoru a garantovaní slobody svojej práce. Strana a vláda mali iný názor, čo niekoľkokrát verejne deklarovali. Napríklad Karol Bacílek ako najvyšší stranícky predstaviteľ na Slovensku hrozil, že zakážu spisovateľom vydávať knihy, ak nezmenia svoj názor, je predsa nemysliteľné, aby si písali, čo chcú. Doslova povedal: „ako nepreberáme a nedávame do predaja brak našich robotníkov z fabrík, nemôžeme ani zverejňovať a dávať našej pospolitosti literárny brak."51
