Simon Attila: Mýty a predsudky v dejinách. Historická konferencia 7. decembre 2004 - Disputationes Samarienses 3. (Somorja-Pozsony, 2005)
Klára Mészárosová: Nomen est omen?
Klára Mészárosová Nomen est omen? Kedysi sa tradovalo, že meno je osudom človeka, dnes môžeme povedať, že aj meno človeka má svoj osud. Meno, ktoré je jediným spoločenským identifikačným znakom človeka, prežívajúcim aj jeho fyzickú existenciu. Za posledné roky sme svedkami toho, že pôvodné mená osobností sú nahradené fiktívnymi menami, ktoré dotyční nikdy nepoužívali, ich podoba je umelo vytvorená a vo vzťahu k osobnosti, ku ktorému sú priradené, strácajú akúkoľvek autenticitu. Prešlo 25 rokov odvtedy, keď sa po dlhšej príprave publikovali prvé práce slovenských historikov o potrebe prepisovania maďarských mien z uhorského obdobia podľa slovenského pravopisu.1 Odvtedy odznelo veľa reakcií na tieto materiály, podstatné je, že nevznikol nijaký dialóg, lebo navrhovatelia a ich nasledovníci nepripustili žiadny argument v prospech osobností, o mená ktorých išlo, ani v rovine historickej, ani v rovine gramatickej, ani v rovine etickej. Naopak, kým pôvodné návrhy obsahovali ohraničenie úpravy mien osobností do polovice 19. storočia, prípadne do roku 1848, pravidlá slovenského pravopisu z roku 1991 už vysunuli túto hranicu až k roku 1918.2 Zdá sa, že na túto tému už vo fundovaných štúdiách odzneli všetky relevantné argumenty a fakty, ku ktorým by sa len ťažko dalo niečo dodať.3 Preto sa v tomto príspevku pokúsime pozrieť, kam sme sa za 25 rokov dostali a aká je situácia dnes. V uplynulom období vychádzali a vychádzajú rôzne biografické lexikóny, ktoré už dávno neberú do úvahy pôvodný okruh osôb na zmenu priezvisk a tieto sa stávajú pre ďalších používateľov už štandardným prameňom pre písanie mien. Tým sa predkladané novotvary mien rozširujú geometrickým ra-
