Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2014 - Acta Ethnologica Danubiana 16. (Dunaszerdahely-Komárno, 2014)
Tanulmányok, közlemények - Vataščin Péter: Egy ormánsági törpefalu. Kemse település- és közösségvizsgálata
mi a enzymatickými reakciami v rámci daného organizmu, ako aj pôsobením mikroorganizmov. Pre zachovanie mäkkých tkanív musí byť tento dekompozičný proces eliminovaný. V prirodzených podmienkach to môže nastať pôsobením sucha, veľmi chladného prostredia, anaeróbneho prostredia alebo kalcifikácie. Najznámejšie príklady na prirodzenú mumifikáciu sú zamrznutí mamuti (najzachovalejšia je z nich Ľuba objavená v roku 2007 na polostrove Jamal) a ľadový muž Ötzi, ktorého našli v roku 1991 v ľadovci Schnalsal v Ôtztalerských Alpách blízko hranice Rakúska a Talianska. Sú známe aj múmie z juhovýchodnej Ázie, ako aj zo strednej Európy (z Brna a z Vác v Maďarsku), zachované vďaka intenzívnemu vysúšaniu. Vysúšanie zabraňuje najmä hydrolytickým reakciám, ktoré najviac poškodzujú DNA. Múmie budhistických mníchov z juhovýchodnej Ázie boli vytvorené procesom samomumifikácie (sokushinbutsu). Uvedený spôsob praktizovali napríklad mnísi z Yamagata v severnom Japonsku, v období medzi 11. a 15. storočím. Budhisti sokushinbutsu nepovažovali za samovraždu ale za formu osvietenia. Proces pozostával z viacerých fáz: mních najprv viedol asketický život, potom konzumoval len bobule, následne len kôru stromov a korene. V ďalšej fáze užíval šťavu stromu Toxicodendron vernicifluum, ktorá dehydratovala a intoxikovala telo, čím ho ochránila pred rozkladom počas procesu vysúšania po smrti (Jeremiah 2010). Múmie z Vác v Maďarsku boli nájdené v kryptách dominikánskeho rádu, kde v rokoch 1731 - 1838 bolo pochovaných 265 tiel. V kryptách boli podobné klimatické podmienky ako v jaskyniach. Mumifikácii napomohlo aj to, že telá boli pochované v rakvách vyrobených z ihličňanov a vystlané hoblinami. Tieto múmie sa dnes považujú za najlepšie zachované múmie vzniknuté prirodzeným spôsobom, ich koža nie je zvráskavená a tmavá ako u múmií z kapucínskej hrobky v Brne, vzniknutých za podobných podmienok. Kalcifikované múmie vznikajú dlhodobým pôsobením krasovej vody. Z vody sa kryštalizuje uhličitan vápenatý vo forme mikroskopických kryštálikov, ktoré impregnujú mäkké tkanivá a na povrchu tela vzniká tenká sintrová kôra. Takto sa zachovala napr. aj múmia Zsófié Serédy z Krásnej Hôrky. Osobitným typom prirodzenej mumifikácie sú tzv. „bog bodies“ („telá z močiarov“). Veľké množstvo takýchto tiel sa zachovalo v severnej časti Európy (v Dánsku, Švédsku, Nemecku, Holandsku, vo Veľkej Británii a v írsku). V močiari pretrvávajú anaeróbne podmienky a kyslé pH, ktoré môžu zabrániť autolytickým procesom a inhibovať mikrobiálnu činnosť. Kyslosť je zapríčinená veľkým množstvom humínových kyselín, ktoré vznikajú pri rozklade rastlín. Počas zimných mesiacov humínové kyseliny impregnujú telo už pred nástupom mikrobiálnej infekcie, a preto sa zachovávajú mäkké tkanivá oveľa lepšie ako počas teplých letných dní. Najlepšie sa zachovali telá v rašeliniskách, ktoré obsahujú aj rašelinové kyseliny a polysacharidy (sphagnan) s antimikrobiálnym účinkom (Brown-Brown 2011). Umelá mumifikácia egyptských múmií sa uskutočňovala po odstránení vnútorností dehydratáciou pomocou tzv. nátronu, čo je zmes solí, najmä uhličitanu sodného a hydrogenuhličitanu sodného. Vyznačuje sa zásaditým pH = 9-10, čím sa eliminuje pôsobenie mikroorganizmov (Brown-Brown 2011). Múmie z Egypta však nie sú najstaršie umelo vytvorené múmie. Chinchorro múmie sú mumifikované pozostatky osôb z púšte Atakama v južnej Amerike, ktoré boli mumifikované pôsobením slnka po odstránení vnútorností. Najstaršia múmia z nich sa datuje z roku okolo 7020 pred naším letopočtom, čiže je o 4000 rokov staršia ako prvá egyptská múmia (Arriaza 1995). Nakoľko sú pri mumifikácii redukované autolytické procesy, DNA je v mumifikovaných tkanivách väčšinou zachovaná v dobrom stave, pričom je samozrejmé, že chladnejšie podmienky sú pre uchovávanie vhodnejšie ako teplé prostredie (Brown-Brown 2011). 161
