Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)
A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Voigt Vilmos: Az aktuális közép-európai terminátor a folklorisztikában
čenie toho, čo už predtým nieslo dostačujúce pomenovanie „ľudová slovesnosť“, „ľudová kultúra“. Nový termín je bezvýznamný: používanie slova populárny namiesto slova ľud značí len to, že výskumník sa iba vyvaruje spoločensko-historického názoru; „register“ jednoducho neznamená nič. Lepší opis poskytuje už tradične používané pomenovanie ako „světská kramářskápíseň“, dokonca aj pojmy „písně lidové/zlidovělé“ teoreticky stoja hierarchicky nad ním. Tým skôr, keďže jav „zľudovenia“ populárny register nielen že nevie pomenovať, ale ani ho nechápe. Sice „zbojnická balada“ sa nám zdá byť jednoduchá, ale ten, kto nevie, v ktorom storočí žili zbojníci, veru nerozumie ani samotnému pomenovaniu. (Je ťažké toto slovo preložiť aj do iných európskych jazykov, no práve od česko-moravských hôr až po Kaukaz bol tento spoločenský jav rozšírený, preto je pomenovanie presné.) Avšak prekvapujúcejšie je to, ako „všetko zostalo po starom“ aj po roku 1989. „Etnografia“, „etnológia“ a „folklór“ aj dnes účinkujú ako archisémy vo viacerých štátoch/jazykoch. Som si istý v tom, že podobne ako v Maďarsku, všade vieme odôvodniť, prečo používame etnografiu a národopis ako synonymá, alebo aký je rozdiel medzi etnológiou a etnografiou. Avšak, ak si spravíme malý medzinárodný prehľad, je potrebné myslieť na to, že popri „platnej“ teoretickej požiadavke, aj náhoda prispela k tomu, že aj v súčasnosti jestvuje Studia Etimológia Croatica, u Slovincov Etnolog, zároveň u Rumunov Institutul de Etnografie fi Folclor, u Poliakov Ethnografia Polska, atď. Aby som ozrejmil dilemu: prečo by automaticky mala byť každá chorvátska alebo slovinská etnológia teoretickejšia, ako hociktorá rumunská alebo poľská etnografia? Našťastie, vo viacerých krajinách sa zachovali staré, nie metajazykové pomenovania: Lud, Český lid -kde pomenovanie skúmaného javu sa prinajmenšom stáva emblematické v názvoch časopisov. Vlastne takýmto riešením je aj Blgarski folklor. Niekedy našli aj vlastné názvy: také je srbské Narodno stvaralašstvo a chorvátska Národná umjetnost. S modernými (sovietskymi) termínmi si ruské bádanie „poradilo” rozhodnejšie. Opäť vychádza aj Živaja starina (pekné, ale v skutočnosti nezrozumiteľné pomenovanie spred jeden a pol storočia, keď vskutku ešte jestvoval „starý spôsob života”, avšak dnes sa už zmodernizovali aj ruské dediny...) Meno národopisného časopisu Etnografičeskoje obozrenie hrdo hlása, že už nie je Sovjetskaja etnografia (predtým bolajednoducho len Etnografia). Pýtam sa bez výsmechu: čo sa týka tematiky a teórie - aké zmeny mohli nastať, keď sa z ruskej „etnografie” zrazu stala „sovietska” a potom opäť získala predchádzajúcu podobu? A čo sa zmenilo v dnešnej dobe? Môžeme si prečítať (v čísle 1/2012) o tematike „cultural significance of free software”, inde o technológii, o sviatkoch - vo všeobecnosti. Keď si pozrieme číslo 6/2012, nájdeme v ňom recenziu príručky V. V. Pimenova: Osnovy etnológii od geniálneho ugrofínskeho bádateľa mytológie V. V. Napolského. Publikácia odzrkadľuje absolútny ideový „neporiadok“. Autori, ktorí sa zaoberajú rozličnými kontinentmi, školení ešte v stalinsko-brežnevovskej terminológii, ktorú sa už v súčasnosti neodvažujú používať - namiesto toho experimentujú raz s tým, raz zase s iným. Nedokážu vzájomným porovnaním dôsledne pracovať s pojmami ako ľud/národnosť/kmeň/etnická skupina. V súčasnosti nemajú predstavu o tom, ako by mali usporiadať etapy sociálnych dejín. Nie každá štúdia si vyžaduje vysvetlenie. Ale ak v pozadí čo i len jednej štúdie nie je primeraná „nomenklatúra”, tak tematicky sa odlišujúce práce nie sú zmesou alebo mozaikou, ale majú skôr charakter viedenského blšieho trhu. Kampane, zasadnutia, deklarácie a preklady sovietskych odborných publikácií z obdobia po (jaltskej-) postupimskej dohode v „strednej Európe”, značili výhru „nových” prístupov a pojmov. Dnes už je tragikomické, ako napr. vo zväzku s názvom Történeti és katonadalok (Historické a vojenské piesne) z pozostalosti dedinského farára Lajosa Kálmánya maďarská folkloristka (Linda Dégh) takmer v stostranovom úvode pranieruje utláčateľskú fúnkcionalistickú národopisnú vedu anglického imperializmu. Pochopíme to, ak si uvedomíme roky 44
