Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)

A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Voigt Vilmos: Az aktuális közép-európai terminátor a folklorisztikában

netu. Za zázrak považujem, že Zeitschrift fiir Balkanologie ešte vôbec vychádza v tlačenej podobe.

Preto som uviedol vzdialenú nemeckú a medzinárodnú publikáciu, aby sme si nemysleli, že jediným dôvodom zmien je nedostatok financii, alebo fakt, že sa to týka iba jednej vedeckej dielne. Keď si tie isté znaky všímame aj v najnovších číslach napr. Slovenského národopisu alebo vo Fóre - spoločenskovednej revue, tak nie národopis/folkloristika krúti chvostom dnešných spoločenskovedných psov, aleje to práve naopak.

Druhá poznámka na okraj vznikla nasledujúcim spôsobom. Pri uvažovaní nad týmto príspevkom som navštívil viaceré knižnice etnologických inštitúcií, aby som sa dozvedel o novinkách. Zámerne som „nesurfoval“ po internete, ale hľadal som tlačené verzie časopisov, ročeniek a publikácií. Obzvlášť tie predošlé môžu byť veľmi poučné v zmysle, aký profil jednotlivé inštitúcie reprezentujú a ako ho vedia sami autenticky koncipovať. (V Maďarsku ročne vychádza veľké množstvo zborníkov, ktoré sú venované oslávencom a menej prezrádzajú o tendenciách a pojmoch, pričom uznanie oslávencov možno väčšinou charakterizovať stručne: nie je to teoretické zhodnotenie, ale byzantinizmus.)

Keďže reč je o strednej Európe (dokonca viackrát o východnej Európe), s radosťou možno konštatovať, že etnologické/folkloristické inštitúcie a ich publikácie nakoniec pretrvali, pravidelne pracujú a publikujú. Okolo roku 1989 bola všadeprítomná hrozba, že v období „socializmu“ vzniknuté a vlastne prospěšně pôsobiace etnologické a folkloristické inštitúcie zavrú a znemožnia konferencie a výskumné cesty. Ešte aj dnes je ružovým snom tá vedecko-odborná organizovanosť, ktorá pred približne tridsiatimi rokmi siahala od Východného Berlina cez Sofiu nielen k Moskve a Leningradu, ale aj na Kaukaz, niekedy až do Mongolska, dokonca trebárs až do Vietnamu, a ktorej výsledkom bola kontinuálna medzinárodná spolupráca. Prejavovalo sa to v témach (napr. národopisné atlasy, tematické bibliografie, karpatsko-balkánska etnografia, zbojnicky folklór, konkrétne prejavy „socialistických premien“, atď.), na praktickej úrovni to vytvorilo terminologickú sieť a „dôležité“ práce v takejto perspektíve, v internacionálnych rámcoch. Takýmto stabilným východiskovým bodom boli: o etnose a ľude Julian Bromlej, o teórii folklóru Viktor Gusev a o ľudovo-národnej kultúre József Burszta. V tom čase sa už neforsíroval výskum „demokratickej tradície“ z 50. rokov 20. storočia prostredníctvom Wolfganga Steinitza, a splynutie Volkskunde a Völkerkunde. Hoci nikdy to nebolo „plánovanou úlohou“, v jednotlivých kruhoch sa rozšírilo východoeurópske (väčšinou pozitívne) objasnenie „folklorizmu“ oproti degradujúcemu používaniu pojmu západonemeckými bádateľmi (medzi nimi aj Hermann Bausinger). Mnohokrát citované diela vo vtedajšom folkloristickom bádaní sa zdali byť bezpečným terminologickým východiskom.

Tento systematický a kontinuálny internacionalizmus (prejavujúci sa aj v používaní terminov) v súčasnosti vymizol. Čo sa týka používania teórií a odborných pojmov, možno dnes „obnovenú“ publikačnú činnosť skôr nazvať eklektickou.

Vidim to tak, že v mnohých smeroch pretrvalo skúmanie tradičných tém tradičným spôsobom. Sám to považujem za správne, keď téma je dôležitá a aj výsledky sú dobré. Nevidím totiž žiadny zmysel v tom, že folkloristiku a národopis, s dvoj storočnou históriou, vrátane ich terminológie, len tak zahodíme v mene hmlistého, a ani nie nám určeného, „čarovného slovíčka“, akým je v súčasnosti napr. culture studies.

Druhým mojím postrehom je skutočnosť, že v každodennosti spoločenských vied sa pomenovanie výskumnej oblasti často náhle stane „terminom“ (napr. sa takýmto spôsobom, držiac za ruku staršieho súrodenca etnomuzikológiu, objavila etnochoreológia. Hoci takými istými vhodými termínmi je skúmanie ľudových tancov alebo ľudových piesníl) Príklady, ako sa ujali nové pomenovania, nájdeme ľahko. Niektorí kolegovia, nasledujúc príklad Petra Burkeho, (ktorý je mimochodom vynikajúci bádateľ) používajú „populárny register“ na ozna-43