Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)
A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Bydžovská, Iva: "Špaliček". A ponyvanyomtatványok digitális adatbázisa (Összefoglalás)
identifikovateľných autenticít” a súčasne dokonalých napodobenín -fakov. Koncept autenticity spája so zrodom kapitalizmu a demokracie, keď sa stáva jadrovým termínom humanitných odborov ako literárna história, historiografia, etnológia, umenoveda, ktoré skúmajú ideálnu modelovú kultúru - takú, ktorej tie, a nie iné zložky vymedzujú bádatelia - konštruujú obraz danej kultúry. Technologický rozvoj reprodukčných médií umožňuje zároveň mnohopočetné kópie, temer nerozoznateľné od originálu, takže pôvodné a napodobené sa vzájomne zamieňajú. Tu sa dostáva do zdanlivého sporu puristické vs hybridistické chápanie kultúry. To prvé chápe napodobeniny - faky ako niečo nelegitímne. R. Bendix nadväzuje na umenovednú koncepciu W. Benjamina, ktorý zastával stanovisko, že autenticitu umeleckého diela nie je možné reprodukovať, no zároveň poukazoval na význam rozvoja techník reprodukcie, čo prinášalo nové chápanie autenticity (Benjamin 1979). V súčasnosti vzniká zaujímavý paradox - vyhlásenie niečoho za autentické vrhá túto vec na trh a tým k replikovateľnosti a strate autenticity (Bendix 1997, 8-9). Za intenzívnym dokumentovaním, uvedomelou a vedomou ochranou autentického sa skrýva obava zo straty daného predmetu/subjektu (Bendix 1997; Hlôšková 2005). Záujem o folklór zo strany iných, ako jeho nositeľov - predovšetkým intelektuálov - temer vždy stál na opozícii, napríklad voči aristokratickým výstrelkom či voči urbánnej kultúre. Veď i Rosseauov „savage” bol stelesnením autentickej existencie a Herderovo hľadanie autentickosti sa uplo k rurálnemu a pastorálnemu spôsobu života, ako jeden z príznačných prvkov formovania novodobých národov. Autenticita tu bola videná v: pôvode a tiež v materializovaných zapísaných folklórnych textoch, ktoré sa stávali ikonami národnej identity (Bendix 1997, 48). Dialo sa to prostredníctvom špecialistov, ktorí ako mediátori „pokladu folklóru” prezentovali a obhajovali jeho hodnoty smerom od ľudu k iným sociálnym vrstvám, čím sa vlastne vytvárali estetické reprezentácie ľudovosti. V súčasných podmienkach za experta považuje J. Liszka tzv. uvedomelú ľudovú postavu - teda človeka, ktorý sa sám považuje alebo je okolím považovaný za znalca lokálnej tradičnej kultúry, ktorej prvky podstupujú procesy rekonštruovania resp. konštruovania kvôli revitalizácii tradície v miestnych podmienkach alebo uvedením na scéne či v médiu (Liszka 2009, 150). Autor zároveň navrhuje aj terminologické rozlíšenie kultúrnych javov, ktoré sú nejakým spôsobom a v rôznej miere inšpirované folklórom. Nadväzuje na koncepciu Józsefa Faragóa, ktorý rozlišoval organický a organizovaný folklór (Faragó 1978). Problematika folklorizmu sa bádateľský otvorila v Európe v 60. rokoch 20. storočia, keď sa jej Hans Moser venoval vo viacerých príspevkoch a znovuoživil termín folklorizmus, zavedený Paulom Sebillautom v 2. pol. 19. storočia (Hlôšková 2005), i keď ako konštatuje V. J. Gusev: „Folklorizmus je, samozrejme, starší ako sám termín” (Gusev 1977, 131). Teória folklorizmu v krajinách tzv. východného bloku vychádzala z dnes už klasickej štúdie K. V. Čistova, aplikujúcej poznatky teórie komunikácie (Čistov 1972). Hans Moser, po ňom Hermann Bausinger i mnohí ďalší bádatelia chápali folklór a folklorizmus ako opozície a teda v tom zmysle, že zmenou kontextu existencie javu sa fundamentálne mení jav samotný. Zjednodušene by sa dalo povedať, že folklór sa často chápal ako pozitívny a folklorizmus ako negatívny. Takto sa k dvom systémom kultúry pristupovalo z pohľadu inštrumentalizácie folklóru, ktorý bol považovaný za „originál” (= s pozitívnou konotáciou) a folklorizmus - „podanie folklóru z druhej ruky” ako jav s negatívnou konotáciou. Tu prichádza ďalšia provokatívna otázka: i keď používame stupne štylizácie folklóru, ktorú zaviedol L. Leng a teoreticky rozpracoval M. Leščák (Leščák 1972, 1973), nie sú prejavy folklorizmu fakemil Bez ohľadu na teoretické uchopenie vzťahu folklóru a folklorizmu, v aktuálnom fungovaní kultúry nestoja v opozícii - v živom systéme kultúry sa neustále vzájomne ovplyvňujú a tvoria jej komplementárne zložky. Takéto chápanie vzťahov folklóru a folklorizmu formulovala Dunja Rihtman-Auguštin a konštatovala tiež, že v súčasnosti folkloristika prechádza 174
