Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2013 - Acta Ethnologica Danubiana 15. (Dunaszerdahely-Komárno, 2013)

A közép-európai folklorisztika időszerű kérdései c. nemzetközi konferencia előadásaiból - Bydžovská, Iva: "Špaliček". A ponyvanyomtatványok digitális adatbázisa (Összefoglalás)

od skúmania pôvodu a fungovania folklóru k nám samým - k ľuďom. Výskumnou otázkou sa potom stáva otázka: prečo bol/je spôsob existencie folklóru pre nás dôležitý? (Rihtman- Auguštin 1988, 10).

Nadviažuc na jej stanovisko som v príspevku z roku 2005 formulovala ako jeden z metodologických prístupov: chápať folklorizmus ako symbolickú konštrukciu obrazu folklóru (tradičnej kultúry) a charakterizovať jeho miesto v identifikačných procesoch konkrétnych skupin (2005, 23). Zároveň je folklór a ostatné prejavy tradičnej kultúry do veľkej miery aj komoditou na trhu (Gradišnik 2010) a zároveň technickými možnosťami replikovateľnosti a okamžitého šírenia stáva má vysoký potenciál stať sa súčasťou masovej kultúry (Hajduk- Nijakowska-Smolinska 2010).

Prehľadová štúdia Guntisa Šmidchensa z roku 1999 je jedným z pokusov o charakteristiku doterajších konceptov folklorizmu v „západnej” a „východnej” vede. Šmidchens vymedzuje chápanie folklorizmu v politickoekonomických rámcoch jednotlivých krajín, pričom v trhovom ekonomickom systéme „západnej” kultúry folklór vstupuje do procesov folklorizmu v kontexte kultúrneho priemyslu. Na drahej strane v kontexte vládnej podpory kultúrnych programov na „východe” sa folklór využíval vo folklorizme ako súčasť kultúrnych programov naviazaných na politické aktivity (Šmidchens 1999, 53). L. Dégh tento kontext upřesnila už predtým, keď konštatovala, že scénická prezentácia folklóru vo všetkých formách plnila v bývalých socialistických krajinách, okrem mnohých iných funkcií, predovšetkým ideologickú funkciu (Dégh 1989).

Šmidchens folklorizmus definuje ako: „...uvedomelé spoznávanie a opakovanie ľudovej tradície ako symbol etnickej, regionálnej alebo národnej kultúry. Toto opakovanie môže mať ekonomické alebo politické konzekvencie, alebo i obe...” Šmidchensovo opakovanie ľudovej tradície Herrman Bausinger pred časom bližšie charakterizoval ako: „Použitie materiálnych alebo štylistických prvkov folklóru v kontexte, ktorý je cudzí pôvodnej tradícii” (Bausinger 1984, 1406). V Bausingerovom chápaní „folklorizmus je užitý folklór včerajška” a v ňom sa folklór stáva pre jeho užívateľov hobby v oblasti voľnočasových aktivit (Bausinger 1990, 140). Šmidchens spája rozvoj folklorizmu s príchodom modernity. Potreby človeka a sociálnej skupiny ako potreba istoty, kontinuity s minulosťou, spoluprežívanie slávnostných chviľ ústia do vytvárania ideálneho obrazu minulosti ako opozitného sveta k súčasnej „hektickej” dobe, do ktorého zapadajú aj mozaikovité prvky tradičnej = v súčasnosti nefunkčnej kultúry. Tu vidí priestor pre súčasné bádanie o folklorizme, aby sa predmetom stali otázky motivácie „kultivovať dedičstvo” zo strany jednotlivcov alebo skupín. Nastoľuje tak potrebu formulovať výskumný problém, tak ako to formulovala D. Rihtman-Auguštin. Folkloristika na Slovensku sa tejto problematike venovala už v osemdesiatych rokoch 20. stor. štúdiami v Slovenskom národopise o výrazných nositeľoch, z ktorých viacerí pôsobili prevažne v prostredí folklorizmu. Kým napríklad v 19. storočí iniciátormi uvedomelého záujmu o tradičnú kultúra, resp. folklór a cieľavedomú prácu s ním v národnoemancipačných procesoch tzv. malých národov boli patrioti, vzdelanci, agitátori či „tvorcovia a nositelia ideí” - v ich práci folklór plnil dve funkcie: poskytoval historickú informáciu a zároveň poskytoval modely pre budúce činy. Súčasný folklorizmus dáva viac priestoru kultúre marginalizovaných skupín, predstaviteľom alternatívnych životných štýlov a poučenie o multikultúrnom svete sa zračí napríklad aj z prejavov tzv. worldmusic. Súčasné technológie masovej komunikácie na jednej strane umožňujú exponenciálny rast nositeľských a vnímateľských skupín, na drahej strane, ako konštatuje G. Šmidchens, vedú k uvedomovaniu si skupinových odlišností a záujem i kultivovanie a „predvádzanie” skupinovej špecifickosti - teda v podstate k prejavom folklorizmu (Šmidchens 1999, 70).

175