Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 1999 - Acta Ethnologica Danubiana 1. (Dunaszerdahely-Komárom, 2000)
Tanulmányok - Lukács László: Észak-déli kapcsolatok
slovenskí drevorubači z okolia Žarnovice stavebné drevo dole po Hrone. Na plti vytesanej z okruhliakov („ talp,,) niesli dosky, šindle, drevo na nástroje. Na plti stáli 3-4 ľudia, ich nazývali „talpasok" (pltníkmi). Pltníci prichádzali na jar, do Kamenina privážali drevo obyčajne na zakázku, ale minulo sa drevo aj bez objednávky do posledného kusu. Jeden z mojich informátorov mi raz ukázal kormidlovú páku zabudovanú do trámovej konštrukcie v lisovni. (1988, 93). Podobné skúsenosti mal aj József Liszka na Považí: Aj starí ľudiazKomoče mi povedali, slovenskí pltníci mali tam svoj pristav. Keďže obyčajne splavovali dlhé drevá len do Komárna (a nanajvýš na osobitnú objednávku do Pešti), tu sa už vynasnažili zbaviť sa všelijakého drobného dreva (aj kormidlo predali ako drevo na kúrenie), veď cestu späť zvyčajne absolvovali peši. Istá židovská obchodníčka zriadila jeden menší sklad na drevo vedľa násypu hrádze. Usilovala sa všetko drevo od nich odkúpiť, potom ho predávala ďalej za polovičnú cenu. (1990, 225) Do Komárne prichádzalo každoročne 18-20 000 pltí, z ktorých časť kúpili gyorskí obchodníci. Majitelia záprahov alebo „vlečiari” (hajóvontatók), povozníci, pomocou koní a volov ťahali vlečný tovar zvaný cukk, ktorý pozostával z dvadsiatich pltí. Náklad ťahali proti prúdu z Komárne do Gyôru po hlavnom toku Dunaja a ďalej po Mošonskom ramene (Mošonskom Dunaji) (Kecskés 1978, 215-216). Smerom na juh splavovali plte po Dunaji po Pešť, Adony, Dunavecse, Dunafoldvár, Tolna. O pltníctve máme archívne údaje, správy sa uchovali aj v ľudovom podaní. V Székesfehérvári, v časoch rákócziovských povstaní sa pivovar dostal do schátralého stavu. Drevo na jeho obnovu zakúpili v Bude. Do Adonyu ho splavili po Dunaji, odtiaľ povozmi prepravili do Székesfehérváru (Kállay 1971, 57). Rovnako v Székesfehérvári v 1823-om roku búrka poškodila strešnú konštrukciu grécko-katolíckeho kostola. Na zasadnutí náboženskej obce dali správcovi splnomocnenie, aby spolu s tesárom odišli do Komárna alebo do Dunavecsu, a tam aby kúpili drevo potrebné na opravu strechy, a potom ho splavili z Komárna po Dunaji do Adonyu (Jaksity 1962, 58). Pri stavbe školy, kostola a radnice v Polgárde v 1872-om splnomocnenci obce odišli do Komárna na severnom brehu Dunaja (Révkomárom), kde kúpili jednu z pltí (doskové a trámové plte) splavených po Váhu. Najali si pltníkov a aj svojho vlastného človeka posadili na plť, ktorou sa splavili po Adony. Odtiaľto dopravili drevo 67-imi povozmi cez Székesfehérvár do Polgárdu. Odkúpená plť pozostávala z 18-tich jedľových (smrekových) pňov, guľatiny, 300 dosiek, zo 100 lát a 60 000 drevených šindľov (Archív Reformovanej náboženskej obce v Polgárde, Správcovské výkazy z 1843-eho roku). Starý otec Jánosa Bélleiho (nar. r. 1899), tabajdského kolárskeho majstra, ktorý bol špecialistom-rezbárom, si pred stavbou domu šiel kúpiť drevo do Trenčína. Z dreva si zhotovil plť a spolu s predajcom prišli s ňou dole po Váhu a Dunaji do Ercsi. Z Ercsi vozmi previezli drevo do Tabajdu. Plte splavené po Dunaji vyvliekli aj na územie Mezofoldu po riekach Sárvíz a Sió. O tomto sa dozvedáme v korešpondečnej knihy enyingského panstva Batthyányovcov z 1856-eho roku: Transport stavebného dreva z Dunaja po rieke Sárvíz skôr ako koncom mája nieje možný pre nedostatok vody. Furmani, teda vlečiari podnikajú v susednom Pilisi, len prosia o dodržanie vlaňajšej dohody... Stavebné drevo možno dopravovať po vode, keď potolský hajdúch v Dunafôldvári rozhodne o jeho prevzatí a doprovode. Každý okruh cesty využije len polovicu sily, ak drevo na odvoz príde z Ozory. 79-ročný Sándor Ábrahám z Bogyiszla (Tolnianska župa) takto spomínal v 1951-om na prácu tunajších vlečiarov (hajóvontatók): Keď ešte existovala tolnianska časť Dunaja, vtedy ťahali plť. Bolo to stavebné drevo. Slováci ho spúšťali k sútoku hlavného toku Dunaja s tolnianskym ramenom Dunaja. V Bogyiszlu bol vlečiarom Sándor Németh. Mal 3-4 kone, pri ústí rieky Sió do Dunaja zapriahol kone pred plte a po rieke Sió plte vytiahol k Balatonu. (Csermák 1951, 5) Do severnej časti dnešného Maďarska prepravovali stavebné drevo priamo z Komárna. V kronike morského panstva Lambergovcov sa môžme dočítať: Vjúli r. 1755 sa dokončila stavba morskej sýpky, ktorá trvala jeden rok, keďže práve vjúli 1754 kúpili stavebné drevo v Komárne. (Seidel 1898,10) Po výstavbe železničných tratí drevo z Komárna na územie Podunajska prevážali 44
