Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 1999 - Acta Ethnologica Danubiana 1. (Dunaszerdahely-Komárom, 2000)
Tanulmányok - Lukács László: Észak-déli kapcsolatok
aj po železnici. V spojitosti s tým si András Barányi z Kovágóôrsu do svojho hospodárskeho denníka v r. 1863 zaznamenal nasledovné: V polovici septembra minulého roka som bol pre stavebné drevo v Komárne, aj som ho priniesol po železnici, i keď nie dostačujúce množstvo, stálo to však naozaj vela peňazí, pretože za železničnú a balatonskú dopravu som platil toľko, koľko stálo samotné drevo. (Kovágóôršský archív Evanjelickej náboženskej obce). Na územiach žúp Vesprímska, Šomoďská západne od MezőfÖldu význam stavebného dreva splaveného po riekach klesal priamo úmerne vzdialenosti lokalít od Dunaja. Toto územie zásobovali drevom už najmä hiencskí a štajerskí furmani z východných Álp, podobne ako maďarskí furmani z Felsô- Őrségu. (Lackovits-Lukács 1987, 5). Slovenských pltníkov pripomína aj ľudové pomenovanie dnes už z časti opusteného úseku trate Adony - Seregélyes - Székesfehérvár - Komárom. Tento úsek, ktorý križoval cestu medzi Zámolyom a Csákberényom prechodom cez trať Seregélyes - Bérgénd-kisfalud — Pénzverőpuszta - Máriamajor - Borbálamajor, ďalej viedol cez Sőréd smerom na Mór - Kisbér - Komárom, aj dnes nazývajú „českou cestou” {Cseh út). Česká cesta východným smerom obchádzala Székesfehérvár, po nej sa slovenskí pltníci dostali najkratšou cestou z Adonyu do svojich bydlísk v Hornom Uhorsku. (Gelencsér 1976). Názov „česká cesta” poznajú aj v okolí Nových Zámkov a Dvorov nad Žitavou. „Veľká česká cesta alebo Ostrihomská cesta” používaná na prepravu soli z Poľska, smerom od Ostrihomu prekročila pri Dvoroch nad Žitavou rieku Žitavu, potom pri Nyárhíde vedľa Nových Zámkov rieku Nitru. (Angyel 1993, 82). Prenasledovanie Maďarov v Československu po 1945-om roku spustilo najsmutnejší spád udalostí v histórii severo-južných kontaktov. Tisíce Maďarov, ktorí sa chceli zachrániť pred násilnou deportáciou z južného Slovenska do Čiech v rokoch 1945-1947, odchádzalo smerom na juh, pustili sa cez Dunaja a Ipeľ. V máji 1947 sa iba v Komárňansko-ostrihomskej župe zdržiavalo 1860 maďarských utečencov z Československa (Balogh 1995, 8) V r. 1947 Sándor Nagy utiekol pred deportáciou z Vinice (Ipolynyék, Hontianska župa) do Móru (Župa Stoličnobelehradská). Hospodársky denník Sándora Nagya, ktorý začal písať vo Vinici a dokončil v Móri a v ktorom sa môžeme dočítať o okolnostiach úteku do Maďarska, nedávno analyzoval Tamás Mohay ( 1994, 60-63). V rámci československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva v 1947-om roku sa namiesto odsunutého nemeckého obyvateľstva do žúp Šomoďská, Baránska a Tolnianska prisťahovalo takmer 70 000 Maďarov z južného Slovenska (Dankó 1982, 349-350). Viacerí spomedzi presídlených Maďarov sa usídlili v okolí Győru, Komáromu, Taty a Tatabányi, ani nepočkali na úradné vyznačenie miesta, za výhodné považovali tie, ktoré ležali v blízkosti ich domova. V Móri už v decemberi 1947 žilo na miestach odsunutých Nemcov 102 maďarských utečencov a usadlíkov z Československa (Bréstl 1977, 432—433). Do Vértesacse sa presídlili Maďari z obcí Buzita, Vyšný Lánec, Chým, Milhosť, Perín v Abovsko-Tumianskej župy, podobne aj zo župných miest Dvory nad Žitavou a Komárno (Kasó 1991,152). Z Dvorov nad Žitavou deportovali do Čiech 700 osôb maďarskej národnosti, 500 ich presťahovali do Maďarska. Namiesto nich prišlo 241 slovenských rodín z Oroszlányu, Vértesszőlősu a Bakonycsemye (Angyel 1993,66- 67). Z Békéšskej župy sa na Slovensko presídlilo 11456 osôb, na ich miesta prišlo 1703 Maďarov (Szabó 1993,53). Z nich viacerí sa presťahovali v rámci sekundárnej migrácie kolonizáciou do Székesfehérváru. Székesfehérvár upredňostňovali najmä Komárňania a Novozámčania, pretože toto miesto sa svojím vzhľadom a spoločenskou štruktúrou podobalo na Komárno a Nové Zámky (pozri k tomu: Luzsicza 1989). Székesfehérvár ležal v blízkosti týchto miest, s ktorými existovalo dobré železničné a cestné spojenie. V 1960-tych rokoch zo severnej časti Ostrihomskej župy prichádzali do Székesfehérváru na spoveď, na prijímanie, sem prinášali svoje deti na prvé sväté prijímanie tie maďarské rodiny, ktoré doma verejne nemohli realizovať svoje vierovyznanie (napr. rodičia-pedagógovia). Aspoň 45
