Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 1999 - Acta Ethnologica Danubiana 1. (Dunaszerdahely-Komárom, 2000)
Tanulmányok - Lukács László: Észak-déli kapcsolatok
poznáme mená tu zomrelých sezónnych robotníkov a ich detí a miesto ich pôvodu. Počnúc poslednou tretinou XIX. storočia panské majetky rozsiahle pestovanie cukrovej repy a kukurice už zakladali predovšetkým na práci sezónnych robotníkoch a námezdných poľnohospodárskych robotníkoch dohodnutých na mesiac (hónaposok), ktorí prišli zo severných a západných okrajových oblastí Karpatskej kotliny (Horné Uhorsko, Zakarpatskú, župy Železná a Zalianska). Zsigmond Bátky charakterizoval poľnohospodárskych námedzných robotníkov nasledovne: Keď počas jarného obdobia chodíme po posvätnej pôde veľkej roviny, vidíme na rozsiahlych panských statkoch stovky najmä slovenských nádenníkov, zhromaždených sem z iných žúp, ktorí v časoch prác nahrádzajú nedostatok práceschopných rúk. Pretože je tu skutočný nedostatok robotníkov. Žijú tu odjari do jesene, aby sa na zimu navrátili do svojej chudobnej otčiny. Mnoho z nich je aj z Mezökövesdu. V tisícoch rojí sa ľud na všetky strany po krajine, z obcí pracovití obyvatelia idú, ako „summási”, na polročné práce (1918, 127). Na územie Mezőföldu pred 1. sv. vojnou prichádzali sezonári zo žúp Boršodskej, Hevešskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Užskej, Berežskej, Čongrádskej, Békéšskej, Železnej a Zalianskej. V dôsledku trianonskej zmluvy sa veľká časť severnej oblasti bývalého Uhorska, a tak tie zostávajúce územia, z ktorých sezonári prichádzali, museli uspokojiť väčšiu potrebu ako doteraz. Tri obce Matyóföldu (Mezőkövesd, Tard, Szentistván) poskytli v medzivojnovom období najväčší počet námezdných poľnohospodárskych robotníkov, pracujúcich v Mezőfölde. Okrem nich prichádzali pracovné skupiny z ďalších boršodských, hevešských, novohradských, békéšskych, zalianskych a železných „sezonámych” dedín (summásfalvak). Z Boršodu okrem obcí skupiny matyó prichádzalo najviac sezónnych robotníkov (summásov) z obcí: Szomolya, Bogács, Tibolddaróc, Domaháza; z Hevešu z obcí Felsőtárkány, Noszvaj, Ostoros, Bodony, Mátraderecske; z Novohradu z Hollókő, Nagylóc, Rimóc, Varsány, Magyamádor, Herencsény. Na panskom majetku v Előszállási v rokoch 2. svetovej vojny bolo prijatých 220 mesačných sezonárov (hónapos summás) na 6 mesiacov na okopávanie, žatvu, mlátenie, zber repy a kukurice; na jar ich pracovalo 500, na jeseň 320 - na okopávanie cukrovej repy, na jej triedenie a zber. V roku 1944 okrem miestnych sezónnych robotníkov si panstvo dalo priviesť sezonárov aj z obcí Terpes, Fedémes (Hevešská župa), Mezőkövesd (Boršodská župa), Tarpa (Berežská župa), Pórszombat (Zalianska župa) a zo Zakarpatska (Lencsés, 1964, 577; 1965, 579; 1982). V 1940-om roku ich pracovalo v župe Stolično-belehradskej 6993, vo Vespríme 3529, v Tolne 2761. V tomto roku bolo zmluvne prijatých v celom Maďarsku 51 396 poľnohospodárskych sezónnych robotníkov (Heller 1941, 393). Už pred 2. svetovou vojnou ich mnoho ostalo v Zadunajskú. Zostávali v prvom rade mladí, ktorí v mieste sezónnych prác uzavreli manželstvo. Na jar roku 1945 dostalo pôdu v Besenyôpuszte (Stolično-belehradská župa) 161 bývalých bodoňských sezonárskych rodín (summáscsalád), a založilo obec Besenyő. Z Biikszércu sa 40 rodín presťahovalo na pustu Nagynémetegyháza pri Bicske (Farkas 1995,12). Vjúli 1946 z Mezökövesdu 130,doSzentistvánu 10 rodín voľakedajších sezónnych robotníkov sa presídlilo do Vértesacsáru, na miesta Nemcov, vysťahovaných do Nemecka. Väčšina z nich sa po niekoľkých rokoch vrátila späť. Vo Vértesacse korene tu zapustilo len 20-25 rodín z Mezökövesdu a 2 rodiny zo Szentistvánu. (Kasó 1991, 149—150). Dvaja z niekdajších námedzných poľnohospodárskych robotníkov ostrožský Imre Kós a mezőkövesdská Margita Gari podali vo svojich knihách hodnoverný popis života a práce sezonárov (Kós 1960; Gari 1983). Slováci prichádzali zo severu na juh nie len ako sezónni robotníci, ale aj ako pltníci. K zabezpečeniu možnosti pltníctva v Hornom Uhorsku cisár a kráľ Rudolf ustanovil článok zákona č. VII. z 1596-eho roku v Bratislave: Nech sú mlyny ležiace na rieke Hron uspôsobené tak, aby všetky druhy lodí a pltí dole aj hore mohli plávať bez nebezpečenstva, inak nech sú rozobraté. (Szálé 1847,214). Pltníctvo na Váhu smerom do Komárne dobre poznáme z publikácii Alajosa Mednyánszkeho a Józsefa Liszku (Mednyánszky 1981; Liszka 1988, 66; 1990, 225; 1992, 20- 22; 1995, 46-51). O slovenských pltníkoch na Hrone, ktorých cielom cesty bola najčastejšie Kamenica nad Hronom, napísal István Gáspár nasledovné: do r. 1945, ba do r. 1950 spúšťali 43
