Új mindenes gyűjtemény 9. 1990 – Társadalomtudományi értekezések
Fehérváry Magda: Egy néphitelem (szemverés) emlékei a csicsói néphagyományban
SZEMVERÉS A CSICSÓI NÉPHÁGYOMÁNYBAN 103 Jeden z prvkov ľudovej viery (urieknutie) v ľudových tradíciách Čičova Resumé Štúdia oboznamuje čitateľa s formami prejavu jedného prvku ľudovej viery (urieknutia) v Čičove, v žitnoostrovskej lokalite patriacej v súčasnosti do komárňanského okresu. Tento iracionálny magický úkon, známy v celej Európe, sa tradoval u puritánneho reformovaného obyvateľstva Čičova celé stáročia spolu s cirkevnými učeniami a bol všeobecne známy a praktizovaný aj v 1. polovici nášho storočia. Lokálny termín pre urieknutie je „ígízís". Schopnosť urieknuť pripisovali ľudom známym, mohli to byť aj príbuzní či susedia, ináč za bosorákov nepovažovaní, predovšetkým ľudia so zrasteným obočím, s pichľavým pohľadom, o ktorých sa hovorilo, že majú „uriekavé oči". Urieknutie mohlo škodiť predovšetkým slabým, bezbranným tvorom: deťom a mladým zvieratám, ale verili aj v urieknutie kvasu. Príznakom, či dôsledkom urieknutia u detí bol zdĺhavý plač, potenie sa, náhla nevoľnosť, v niektorých prípadoch aj smrť. U mladých zvierat urieknutie tiež vyvolalo nepokojnosť, potenie sa, slabosť, uhynutie. Ked bol kvas urieknutý, chlebové cesto nevykyslo. Okrem toho, že deti či zvieratká chránili pred stretávaním s ľuďmi, ktorí podľa mienky lokálneho spoločenstva ich mohli uriecť, poznali aj ďalšie preventívne opatrenia magického charakteru. Najdôležitejšiu úlohu v preventívnych úkonoch hrala červená farba. Na ruku novorodenca pripevnili červený umelý kvet pomocou gumy. Tento tam zostal do jedného roka, aby chránil dieťatko od všetkých škodlivých síl, a tým aj od urieknutia. Mladým zvieratám na remenec pri krku tiež uviazali pás, prípadne hviezdičku či kvet vystrihnutý z červenej látky. Hydinu však takýmto spôsobom nechránili. Dôležitú úlohu v preventívnych opatreniach praktizovaných proti urieknutiu hralo aj popľúvanie detí a zvierat, ako aj zbitie detí. Moč mal tiež ochranný účinok, preto tvár dieťaťa utierali mokrou plienkou. Oblečenie košieľky naruby tiež sledovalo ochranu dieťaťa. Kvas chránili pred urieknutím pripravovaním uhlíkovej vody. Z údajov uvedených v tejto práci je jednoznačné, že u ľudí bola síce intenzívna snaha predísť urieknutiu, no hlavný dôraz sa predsa len kládol na určenie podstaty ochorenia z urieknutia a na jeho liečenie. Charakter choroby — teda či bola skutočne zapríčinená urieknutím — zisťovali pomocou uhlíkovej vody („szenes víz", „szótalan víz"). Do vody hádzali tri žeravé uhlíky, pri každom uhlíku mysleli na jedného človeka, o ktorom predpokladali, že mohol dieťa či zviera urieknuť. Ktorý uhlík sa do vody ponoril, ten človek bol na príčine. Po tomto úkone nasledovalo vlastné liečenie („megbabrállás", „megbabracsúllás"). Uhlíkovú vodu používali aj na liečenie. Umývali ňou v určenom poradí tvár a oči dieťaťa. Takýmto spôsobom liečili aj mladé zvieratá (žriebätká, prasatá, teliatká, kurčatá). Umytie vodou často doplňovalo utieranie mokrou plienkou. V práci sú uvedené údaje aj o tom, že na liečenie urieknutého zvieratá použili aj samotný ľudský moč. Ktorýkoľvek spôsob liečby mohol byť účinný jedine vtedy, ak urieknuté dieťa či zviera pred vykonaním zvoleného liečebného úkonu nezaspalo: v opačnom prípade magické úkony strácali účinok a urieknuté dieťa zomrelo, zviera zahynulo. V záverečnej časti práce autorka upozorňuje na fakt, že aj keď kolektivizácia a celková premena spoločnosti od konca 50-tých rokov potlačila vieru v schopnosť niektorých ľudí urieknuť, niektoré jej prvky sú živé dodnes. Zhrnutie poznatkov o tomto prvku ľudovej viery v Čičove doplňuje 16 textových ukážok. Texty, nahraté na magnetofónové kazety na jar r. 1980 sú uložené vo folklórnom archíve Podunajského múzea v Komárne.
