Circulares literae dioecesanae anno 1911 ad clerum archidioecesis strigoniensis a Claudio Francisco Cardinale Vaszary principe primate regni Hungariae et archiepiscopo dimissae
III.
39 14, 16.) Jak ale-vysoko cenil nevinnosť a čistotu duše týchže dietok, dostatočne ukázal vtedy, keď privolajúc malučkého rieknul: „Amen, pravím vám, keď nebudete jako malučkí, nevojdete do kráľovstva nebeského. Ktokoľvek teda uponíži seba rovne dieťatu, ten je väčší v kráľovstve nebeskom. — A kto prijme jednoho takého malučkého v mene mojom, mňa prijme.“ (Mat. 18, 3.4.5.) Toto si pripomínajúc Cirkev, už zprvu sa starala, aby malučkí pristupovali ku Kristu Pánu skrze sväté prijímanie, ktoré vysluho- vávala ešte i nemlúvfiatám. To, — jako temer vo všetkých obradných knihách až po 13. stoletie je predpísané, — pri krste sa dialo, ktorý zvyk miestami aj dlhšie pozo- stal; u Grékov a východných (národov) dnes trvá. K odstráneniu však nebezpečenstva, aby zvlášte nemlúvňatá prepodstatený chlieb nevybodily, vznikla už zpočiatku obyčaj takýmto Sviatosť oltárnu len pod spôsobom vína vysluhovať. A nie výlučne len pri krste, ale kedy- tedy i častejšie sa posilňovali malučkí Božím pokrmom. Lebo ved daktorých cirkví obyčajou bolo Sviatosť oltárnu podávať deťom hneď po kňazoch, inde však im dávali po prijímaní dospelých pozostalé odrobinky. Zvyk tento neskôr v latinskej Cirkvi zanikol, tak že sa stávaly deti účastné stola svätého až potom, keď svetlo rozumu nakoľko-natoľko uživaly a velebnosť Sviatosti chápaly. Tento nový poriadok od podajedných čiastočných cirkevných snemov už prijatý, slávnostným uzavretím potvrdil štvrtý lateránsky všeobecný cirkevný snem v roku 1215, vyhlásiac chýrečný zákon 21. dľa ktorého veriacim, dosiahnuvším vek užívania rozumu — predpisuje sa sviatostná spoveď a sväté prijímanie — nasledujúcimi slovami: „Každý obojeho pohlavia veriaci, keď k užívaniu rozumu príde, zo všetkých svojich hriechov sám úprimne nech sa nariadenému svojemu kňazovi — najmenej jedenkrát v roku — vyspovedá a uloženú sebe • pokutu dľa možností vybaví, prijímajúc úctivé aspoň okolo Veľkej noci Sviatosť oltárnu, okrem, žeby dľa rady svojho nariadeného kňaza pre nejakú odôvodnenú príčinu za potrebné držal na čas od jej prijímania sa zdržovať.“ Snem tridentský (zas. 13. o Sviatosti olt. hl. 8. kánon 9.) nijako nezavrhujúc starodávny zvyk, že sa maľučkým pred užívaním rozumu vysluhovala Sviatosť, — potvrdil uzavretie lateránske a kliatbu vy- rieknul na protivne smýšľajúcich: „Keby dakto popieral, že každý jednotlivý kresťanský veriaci obojeho pohlavia, keď k užívaniu rozumu príde, je povinný každoročne, aspoň okolo Veľkej noci, dľa rozkazu sv. matky Cirkve prijímať, — nech je vyobcovaný.“ (zas. 21. o prijímaní, kán. 4.) Tak teda, dľa spomenutého a ešte vždy platného uzavretia lateránskeho, kresťanskí veriaci, jakonáhle k užívaniu rozumu prišli, povinní sú pristupovať najmenej jedenkrát j v roku ku sviatosti pokánia a ku Sviatosti ! oltárnej. Avšak pri ustálení toho, že kedy sa počína vek užívania rozumu a rozoznávania, nie málo omylov a žalostných zlozvykov — behom čašu — bolo zavedených. Našli sa, ktorí sa domnievali, že iná dospelosť sa má určiť ohľadom pokánia, iná zas ohľadom prijímania Sviatosti oltárnej. A síce ku pokániu ten vek brali za dospelý, v ktorom človek je v stave rozoznávať dobré od zlého, to jest, hriech spáchať; ku Sviatosti oltárnej ale starší vek žiadali, v ktorom — vraj — úplnejšia znalosť článkov viery a primeranejšia príprava sa môže predpokladať. Takýmto spôsobom — dľa rozdielnych miest- S nych zvykov a ľudských názorov, raz vek
