Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (19. évfolyam, 1995)
Ambros, Michal - Dudich, Alexander: Ektoparazitofauna drobných zemných cicavcov na Žitnom ostrove
ných a to takmer všetky druhy hematofágnych parazitov. Diferenčné druhy boli Myonyssus rossicus Bregetova (iba na pahorkatine) a H. am buláns (Thorell), ak nerátame kozmolizne rozšírený a s ondatrou zavlečený druh Laelaps multispinosus Baker. Podľa zoogeografickej príslušnosti patria nami zistené druhy mezostigmátnych roztočov do 4 skupín. Druhy kozmopolitné (3 sp. 6,7 %) A. fahrenholzi, E. stabularis, P. pygmaeus; holapktické (6 sp. 13,3 %) ako H. nidi, H. ambuláns, H. microti, H. isabellinus a i.; palaearktické (9 sp. 20,0 %) L. agilis, L. hilaris, L. micromydis a i. — teda druhy s rozsiahlymi areálmi sú z väčšej časti parazitické. Takmer všetky druhy záchytné (27 sp. 60,0 %) počítame k formám európskym (r. Macrocheles, Vaigaia, Eugamasus, Pergamasus a i.). Všetky dokumentované druhy roztočov príslušia ku komplexu fauny európskeho listnatého lesa [fauna arboreálu). Nezistili sme pravé stepné prvky, viazané na väčšie stepné hlodavce (Cricetus, Citellus) ako H. criceti, Haemogamasus citelli — pravda, tieto druhy hlodavcov neboli predmetom štúdia. Ako prvok boreálnej tajgy je možné označiť H. ambuláns, ktorý ako jediný pretrval v chladných močiarnych biotopoch Žitného ostrova ako relikt z ranného holocénu. Iné borálne prvky — označované ako boreomontánne (M. ingricus, H. nidiformis, L. clethrionomydis) sú dnes rozšírené vo vyšších vegetačných stupňoch blízkych horských systémov (Karpaty, Alpy). Ekologické poznámky a hostiteľsko-parazitické vzťahy Roztoče podradu Mesostigmata žijúce v srsti a v hniezdach mikromamálií tvoria v zmysle koncepcie Rosického [Mrciak, Rosický 1959; Rosický, Mrciak 1967) prirodzené ekologické zoskupenia — acaríniá, ktoré sú opäť štrukturálnymi a funkčnými jednotkami vyššej cenologickej jednotky — pásma akarínií drobných zemných cicavcov. Acarínium predstavuje v synekologickom zmysle, vlastne synúziu roztočov, ktoré povedľa ďalších synúzií (ekologických skupín parazitov alebo nirikolov) či taxocenóz pozostáva z viacerých ekologických zoskupení s rôznymi hladinami väzieb na hostiteľa alebo jeho hniezdo. Z pomedzi rôznych klasifikácií ekologických skupín roztočov (Sosnina 1967, Haitiinger 1977, Vysockaja 1967 a i.) sa pridŕžame- Haitlingera (1981, 1983). Z roztočov, ktoré sa dosial zistili z drobných cicavcov na Podunajskej nížine — najmenšiu skupinu tvoria druhy viazané na hostiteľa (host --dwelling species). Sem počítame 6 sp. (13,3) rodov Laelaps a Hyperlaelaps, ktorých spravidla všetky vývojové štádiá sú troficky úzko späté s hostiteľskými organizmom. V našom materiáli táto skupina jednoznač ne prevláda kvantitatívne (1801 ex. 50,6 %). Z hostiteľsko-hniezdnej skupiny (host-nest dwelling spp.) roztočov sa vyskytlo v našom materiáli 11 druhov (24,4 %) z rodov Androlaelaps, Eulaelaps, Myonyssus, Haemogamasus, Hirslionyssus — ktoré počítame k obligatórnym z časti k fakultatívnym, väčšinou však k hematofágnym parazitom. Tieto tvorili s 1321 jedincami 37,1 % získaného materiálu. K skupine hniezdnych druhov (nest-dwelling spp.) patrí 28 sp. (62,2 %) ostatných zástupcov čeľadí Parasitidae, Macrochelidae, Veigaiaidae a i. Túto skupinu tvoria dravé, saprofágne a druhy s bližšie neobjasneným vzťahom k synúziám roztočov či k biocenózam hniezd hostiteľov. Väčšina druhov z nich je súčasťou stratocenómy lesnej hrabanky, teda v podstate- edafónu a ich výskyt v srsti hostiteľov je v. m. náhodný (druhy záchytné podľa Mrciaka, Rosického 1959). Kvantitatívne zastúpenie hniezdnych druhov v našom
