Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (19. évfolyam, 1995)
Ambros, Michal - Dudich, Alexander: Ektoparazitofauna drobných zemných cicavcov na Žitnom ostrove
materiáli je najnižšie [397 ex. 11,0 %). Z hľadiska kvantitatívnej štruktúry a funkčného významu roztočov ako potenciálnych vektorov nákaz s prírodnou ohniskovosťou (cf. Lysý et. al. 1979) majú význam predovšetkým hematofágne druhy hostiteľskej a hostiteľsko-hniezdnej skupiny, preto sa v ďalších úvahách o štruktúre akarínií dominantných druhov hostiteľov obmedzíme iba na ne. Sorex araneus L. — vyznačoval sa nízkymi indexami parazitácie (E - 14,6; I — 0,34) a výskytom úzkeho spektra (13 sp. 29,8 %) nešpecifických parazitov a záchytných druhov. Prevládali H. nidi (21,9, H. microti (20,5 %), A. fahrenholzi (17,8 %). A. flavicollis — s najvyššími indexami parazitácie (E — 82,5; I — 9,32) s 21 druhmi roztočov (46,7 % sp.). Prevládal pre! ryšavky (Apodemus) špecifický druh L. agilis (63,4 %). Dominantné druhy boli: H. nidi (14,2 %); A. fahrenholzi (5,3 %), subdominantné — E. stabularis (4,1 %); C. mucronatus (3,6 %); H. excipuliger (3,1 %). A. sylvaticus — 16 sp. (35,5 °/o) s nižšími indexami napadnutia (E — 70,0, I — 5,1) a s podobným kvantitatívnym zastúpením parazitických druhov roztočov ako u A. flavicollis (L. agilis 68,8 °/o; H. nidi 11,8 °/o; E. stabularis 10,2 °/o; A. fahrenholzi 2,4 % a p.). A. microps — 12 sp. (26,7 %] s indexami parazitácie (E — 46,7; I — 3,12). V celom materiáli prevláda neparazitický druh P. pygmaeus (40,0 %), ďalej A. fahrenholzi (20,8 %); H. nidi (17,1 %) a L. agilis (14,9 %). M. arvalis — 17 (37,8 %) druhov, indexy parazitácie (E — 64,0; I — 4,7). Dominantné druhy L. hilaris (45,1 %); H. microti (29,2 °/o); H. nidi (9,2 %); A. fahrenholzi (5,7 %); P. necrophori (5,5 %) a i. Cl. glareolus — 23 (51,1 %) druhov, s vcelku nízkymi hodnotami napadnutia (E — 39,0; I — 1,71). Prevládali druhy — A. fahrenholzi (47,2 %); H. nidi (28,8 °/o); L. hilaris (11,0 %); H. isabellinus (3,3 %) a ďalšie. Rozbor hostiteľsko-parazitických relácií roztočov z drobných zemných cicavcov nížinných, prevažne lužných biotopov Podunajskej nížiny potvrdil, okrem už známych poznatkov o hostiteľskom spektre parazitických druhov (Mrciak, Rosický 1959) aj to, že v planárnej, príp. kolínnej zóne Karpát chýbajú mnohé špecifické druhy (mono- až oligoxénne), napr. Hirstionyssus soricis, Laelaps clethrionomydis prítomné až v aka ríniách vyšších vegetačných pásiem. Za pozoruhodný považujeme vysoký podiel druhu A. fahrenholzi v akaríniu Cl. glareolus. S takýmto prípadom zdanlivej hostiteľskej preferencie sme sa nestretli pri tomto druhu ani na Borskej alebo Východoslovenskej nížine (Ambros 1984; Ambros et al. 1985). Súhrn V rokoch 1981—1984 sa zo 15 lokalít Podunajskej nížiny parazitologicky vyšetrilo 2721 hmyzožravcov a hlodavcov 16 druhov. Z ich srsti sa získalo 5575 ex. roztočov (Acarina: Mesostigmata), ktoré patrili k 35 druhom čeľadí Parasitidae, Veigaidae, Rhodacaridae. Aceosejidae, Macrocheiae, Pachylaelaptidae, Dermanyssidae. Z nich 18 druhov uvádzame z Po- inajskej nížiny po prvý raz. V materiáli prevládali parazitické druhy: elaps agilis (27,0 °/o); Androlaelaps fahrenholzi (16,0 %); Hameogamas nidi (15,7 %); Laelaps hilaris (15,3 %) a Hyperlaelaps microti (8,4 ). V práci je podaný tabuľkový úplný prehľad materiálu roztočov podľa lokalít, dát zberu a hostiteľov.
