Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (16. évfolyam, 1992)

Kapráliková Zuzana: Tradičné nástroje ľudového rybárstva v obciach Vojka nad Dunajom a Kyselica

ihlice a „berce“. Potreboval k tomu aj jednu pomocnú sieť. Prvý rad očiek novej siete viazal ku krajným očkám kratšej strany pomocnej siete. Tak vlastne krajné očká pomocnej siete tvorili prvý rad očiek novej siete. Sieť viazal po šírke. Zhora smerom dolu najprv uplietol trojmetrový prvý rad, potom sa obrátil a zdola nahor vpletal druhý rad do očiek prvého radu. Takto pokračoval. Keď mal upletených 7—8 radov, odstrihol nový upletený kus z pomocnej siete a pokračoval teraz už bez nej. Na koniec krajné očká zdvojil a zostavil sieť do konečnej podoby, ako sme to videli pri úprave záťahovej siete.

V zátarasovom rybárstve používali okrem siete sackórni aj vršu — „vôrse“. Bol to sieťový rybársky nástroj vrecovitého tvaru opatrený dvoma krídlami.

Dĺžka vrše bola 3—5 m, krídla bývali až 10 m dlhé. Kostru tohto nástroja tvorilo 3—5, ba až 8 obručí rôznych veľkostí. Tieto obruče zhotovovali rybári z prútia tzv. „szalak“-u. Bola to divo rastúca popínavá rastlina, podobná viniču, ktorá rástla v lesoch a plazila sa na kmene stromov. Rybári ju s obľubou používali, pretože bola pružná, ľahko sa ohýbala. Takýto prút ohli a jeho konce spojili vláknom. Najväčšiu obruč umiestnili pri otvore vrše, za ňou nasledovali ďalšie, postupne vždy menšie a menšie. Na kostru, ktorú tvorili obruče, sa pripevnili siete — vnútorná a vonkajšia. Siete viazali rybári sami, pôvodne z domácky vyrobeného jemného konopného vlákna, neskôr z kupovaného, továrenský vyrobeného. Očká siete boli drobné 2,5x2,5 až 3x3 cm.

Vnútornú sieť tvorili lievikovité priečinky, napnuté medzi obručami. Počet priečinkov bol závislý od počtu obručí. Najkratšia a najjednoduchšia vrša mala 3 obruče a jeden priečinok. Zvyčajne používali väčšie vrše zo 4—8 obručí.

Dĺžka priečinku zodpovedala vzdialenosti medzi dvoma obručami. Jeden koniec už spomínanej vnútornej siete valcovitého tvaru pripevnili na obruč. Na tejto strane bol teda na sieti taký otvor, ako veľká bola obruč. Druhý koniec siete prevliekli cez nasledujúcu menšiu obruč a za obručou stiahli šnúrou natoľko, aby cez otvor mohla ryba preplávať. Tento malý okrúhly otvor volali „szuk“. Pomocou štyroch šnúr ho pripevnili k tretej obruči, prípadne ak išlo o posledný priečinok, spolu s chvostom vrše ku chvostovému kolíku — „farkkaró“. Spomínané štyri šnúry nielen pripevňovali sieťovinu, ale aj napli priečinok.

Keď boli vnútorné siete pripevnené, mohli natiahnuť vonkajšiu sieť, ktorá mala tiež valcovitý tvar. Potom umiestnili na prvú, najväčšiu obruč krídla.

Vršu používali najmä pri záplavách, v kanáloch a jarkoch, ale aj v riekach v blízkosti brehov. Rybári nastavovali vršu vždy tak, aby bola obrátená otvorom proti prúdu. Umiestnili ju na dno. Krídla vrše roztvorili do tvaru V tak, aby zahatali čo najširší priestor vo vode. Konce krídel a chvost upevnili pomocou kolíkov, zatlčených do dna rieky. Napnuté krídla prehradili vodu, zahatali rybám cestu a vohnali ich do hrdla vrše. Cez prvú obruč preplávali do prvého priečinku, prešli aj cez zúžený otvor, ale vrátiť sa už nevedeli. Večer nastavená vrša sa do rána niekedy rybami naplnila tak, že rybár ju ledva vládal vložiť do člna. Potom rozviazal motúz, ktorý zdrhoval užší koniec priečinku a vysypal ryby.